Dôvod? Komplikované či priam nesplniteľné podmienky. V obave, aby pomoc nebola predmetom zneužitia, viaže sa na jej získanie množstvo kritérií. Občan nesmie mať nedoplatky na nájomnom ani podlžnosti voči štátu. Pritom, ak niekto mešká s platením hypotéky, je pravdepodobné, že sa zadlžuje aj na iných frontoch. A napokon to najdôležitejšie – štát ponúka možnosť prispievať občanovi v núdzi pol roka alebo rok 70 percentami splácanej sumy. Nie je oveľa jednoduchšie využiť pružnejšiu ponuku bánk na niekoľkomesačný odklad splátok? Tým skôr, že väčšina platiteľov hypoték sa v ekonomických ťažkostiach ocitne len prechodne, krátkodobo.
Bolo by zaujímavé zrátať, koľko energie a času sa minulo na program pomoci, ktorú nik nevyužíva. Ak to vôbec bolo jej skutočným cieľom. Veď v porovnaní s prázdnou množinou občanov, ktorým štát „pomohol“ so splácaním hypoték, je neporovnateľne väčšia skupina voličov, ktorých sa síce problém netýka, ale snahu vlády a premiéra určite ocenia…