Pritom obciam a mestám stále nestačia ich rozpočty. Navyše im štát vezme časť z ich príjmov v podobe podielových daní – očakávaný výpadok predstavuje vyše 80 miliónov eur (2,5 miliardy korún). Niežeby takú stratu mohlo dostatočne vynahradiť, ak by sa funkcionári samospráv uskromnili. Skôr ide o symbolické gesto. Zďaleka nie každý je však ochotný ho urobiť tak ako starostka Spišských Tomášoviec, ktorá sebe aj kolegom navrhuje zmrazenie miezd.
Treba priznať, že samosprávam pribudlo množstvo právomocí a takisto hospodária s oveľa väčším balíkom peňazí ako kedysi, veď veľké mestá majú v rukách niekoľkomiliardové rozpočty (vyjadrené v korunách). To však znamená nielen viac zodpovednosti, ale aj viac korupčných lákadiel. Pochybné predaje pozemkov a neprehľadné verejné obstarávania sa stali bežnými aj v komunálnej sfére, nielen v najvyššej politike. Práve komunálni politici sú pritom veľmi slabo kontrolovaní.
Nemusia sa báť tlaku verejnej mienky ani Najvyššieho kontrolného úradu a niekedy dokonca ani svojich straníckych šéfov. A to ani vtedy, keď po ich pôsobení ostane akurát rozostavaný tunel, cez ktorý očividne unikajú verejné peniaze. Verejnému dohľadu nepodliehajú napríklad ani výdavky na predvolebnú kampaň, ktoré kandidáti na starostov či primátorov „otočia“. Inými slovami, prebehla decentralizácia moci, peňazí, ale nie verejnej kontroly.
Vysoké – a čochvíľa ešte vyššie – platy, ktorým sa mnohí starostovia a primátori tešia, len potvrdzujú, akí vplyvní verejní funkcionári z nich vyrástli. A občania budú aj naďalej počúvať z úst dobre platených starostov a primátorov náreky, ako majú málo peňazí.