Zámer ministra by sa nedal spochybňovať, pokiaľ by išlo o to, aby maďarské deti dostali rovnakú šancu poznať slovenské dejiny a ovládať slovenský jazyk ako deti slovenské. (Pretože si netreba robiť ilúziu o tom, aký vzťah k dejepisu a slovenčine má dnešná mladá a najmladšia generácia Slovákov – jemne povedané, naozaj rozmanitý.)
Ministrove kroky však vyznievajú celkom inak. Ministerstvu sa už nepáči ani doteraz prijateľná učebnica dejepisu, ktorá vychádza zo slovenského dejepisu a je obohatená o niektoré kapitoly z uhorských dejín. Namiesto toho chce ministerstvo vidieť na školských laviciach maďarských žiakov knihu vycifrovanú národinarsko-matičným rukopisom.
To všetko sa deje v situácii, keď visí otáznik nad osudom učebníc s dvojjazyčnými názvami, lebo schválený zákon, ktorý upravuje ich používanie, zamieri po prezidentských voľbách z vôle SNS a HZDS na Ústavný súd. To všetko sa deje v situácii, keď visí otáznik nad novými učebnicami vôbec. Ich napísanie a vytvorenie totiž ministerstvo považuje za otázku pár týždňov či mesiacov.
Školská reforma teda postavila tisícky žiakov a učiteľov pred otázku, z akých kníh sa vôbec budú učiť. Žiakov slovenských aj maďarských. Možno si minister Mikolaj a jeho stranícki priatelia myslia, že sa voliči potešia pri predstave, ako sa maďarskí žiaci budú „drviť“ o Štúrovi – istotne s mnohonásobne väčšou láskou, než ich slovenskí spolužiaci. Alebo azda za svišťania trstenice tak, ako keď museli slovenské deti slabikovať maďarské slová a vety koncom 19. či začiatkom 20. storočia?
Možno sa to zapáči niektorým voličom. Ale sotva sa môže páčiť učiteľom, žiakom a rodičom, že školská reforma, okrem toho, že je uponáhľaná, má vpečatený aj stranícky odznak SNS.