Tento rok si bude treba počkať na druhé kolo, ktoré môže byť oveľa zaujímavejšie a vyrovnanejšie. Nepriamo to potvrdzujú nielen prieskumy verejnej mienky, ale napríklad aj nedávny hlboký záujem Gašparoviča o otázku, akú väčšinu potrebuje kandidát, aby mal výhru vo vrecku už v prvom kole. (Nie náhodou prezident uprednostňoval výklad, podľa ktorého stačí väčšina zúčastnených a nie všetkých oprávnených voličov…)
Tejto situácii podriadili Gašparovič a Radičová aj svoje predvolebné snahy – neusilujú sa dostať k urnám „svojich“ voličov, ale jednoducho získať čo najviac duší, a to za akúkoľvek cenu. Obaja sa verejnosti predstavujú ako prezidenti pre všetkých.
Radičová sa odvracia od opozičných strán, ktoré ju do súboja vyslali, a ponúka priateľsky ruku Smeru. Svojich stúpencov tým môže oprávnene zmiasť, alebo aj naštvať. Na druhej strane sa jej – nevedno či zámerne, alebo náhodou – podaril celkom dobrý ťah, keďže vyprovokovala predsedu Smeru Fica k veľmi nervóznej reakcii. (Mimochodom je pod ňou podpísaný Tlačový a informačný odbor Úradu vlády SR, a tak sa ponúka otázka, či vláda ako inštitúcia má mať nejaký vzťah k prezidentským voľbám a jednotlivým kandidátom…)
Gašparovič síce hodil cez palubu maďarskú menšinu, ktorú na svoje zvolenie nepotrebuje (a ako kandidátovi SNS by mu bola takmer na príťaž), ale inak mu je tiež dobrý každý hlas. A tak sa napríklad na jednej strane váha dištancovať od prezidenta Tisa, zatiaľ čo druhá polovica spoločného bilbordu – premiér Fico s ministrom vnútra Kaliňákom – tvrdo bojujú proti Tisovým stúpencom na námestiach.
Obom kandidátom škodí, že zahmlievajú svoje pozície. Inak mohli byť voľby zaujímavým a otvoreným súbojom zástancov dvoch odlišných politických smerov, štýlov aj generácií. A napokon, nech sa to maskuje akokoľvek, v prezidentských voľbách bude aj tak rozhodovať vzťah k politikovi, ktorý sa na ich (zatiaľ) nezúčastní. Hoci je na Slovensku najobľúbenejší.