Podľa týchto údajov počet chudobných na Slovensku klesol. Potlesk to nevyvolalo z viacerých dôvodov.
Prvý sa týka obdobia, o ktorom údaje hovoria. Je ním rok 2012, rok výmeny vlády a menej čitateľnej zodpovednosti za sociálnu situáciu. Zistenia sa preto nedajú dobre využiť na politické hanobenie či samochválu. Ak by mal niekto chuť za dvojročný „sklz“ hanobiť Štatistický úrad, tak pozor. Údaje o ročných príjmoch domácností sa logicky zbierajú až po daňovom zúčtovaní za predchádzajúci rok. Niekoľko európskych krajín ich síce dokáže spracovať už v roku, keď sa zbierali, no je to preto, že vlády sa tam k financovaniu štatistiky nesprávajú tak macošsky.
Druhým dôvodom je súvis medzi poklesom počtu chudobných, znížením hranice chudoby a stredného príjmu. V roku 2012 sa znížili príjmy na vrchu chudobnejšej polovice slovenských domácností. Príjmovo stratili aj tí, čo sa nachádzajú v strede a pod stredom príjmového rebríčka.
V Česku to bolo podobné. Pokles počtu tých, ktorí sú pod hranicou príjmovej chudoby, bol aj tam zaplatený poklesom mediánového príjmu. V dôsledku rastu nezamestnanosti a stagnácie platov aj tam schudobneli domácnosti v strede, čo sa prejavilo znížením hranice chudoby a poklesom počtu osôb s ešte nižšími príjmami.
Ak dôvod na potlesk u nás chýba, v susednom Maďarsku je dôvod priam na plač. Aj tam sa znížil mediánový príjem a hranica chudoby, no napriek tomu sa pod ňou ocitlo viac ľudí ako pred rokom.
Existuje aj tretí dôvod, pre ktorý sa z poklesu príjmovej chudoby neradujú ani tí, čo sa uspokoja aj s papierovým pokrokom. Bolo by to predčasné. Jednotný výpočet podielu ohrozených chudobou alebo sociálnym vylúčením, podľa ktorého sa v EÚ posudzuje pokrok pri znižovaní chudoby, totiž zohľadňuje ďalšie dva údaje, zatiaľ nezverejnené: podiel domácností, v ktorých nik nepracuje, a podiel domácností vystavených ťažkému materiálnemu nedostatku – vynútenému neuspokojeniu štyroch a viac súčastí bežného životného štandardu.
Je možné, že aj podľa týchto údajov budeme na tom lepšie ako európsky priemer. Prevažujú však iné pocity. Frustráciu vysvetľuje vysoký podiel tých, ktorým sú vzdialené také položky normálneho života ako schopnosť čeliť mimoriadnym výdavkom či možnosť tráviť aspoň týždeň v roku mimo bydliska. Tu má problémy veľká časť domácností, často celá „spodná“ polovica. Rovnako je to s výdavkami za bývanie či rozličné splátky. Sú veľkým bremenom aj pre domácnosti, ktoré podľa publikovaného ukazovateľa nie sú chudobné. Znamená to, že ani zvýšenie minimálnej mzdy nad hranicu príjmovej chudoby neochráni pred finančnou tiesňou a pocitom nemožnosti žiť slušný život.
Kým EU SILC bude prinášať takéto informácie, politici by sa pri zisteniach o klesajúcej príjmovej chudobe mali zdržať potlesku. Ľuďom by totiž znel ako zvuk trhajúceho sa posledného puta medzi politickým videním reality a tým, čo musia každodenne zažívať.