Po zlyhaní v Kodani do klimatickej dohody investovali priveľa politického kapitálu aj predstavitelia najväčších ekonomík. Odchádzajúci americký prezident si z nej chce urobiť politický pomník, Európa potrebuje dokázať svoje „líderstvo“, veľké rýchlo rastúce ekonomiky, ako India či Čína, sa už nemôžu tváriť, že to nie je ich problém.
Tragédiou však je, že akákoľvek dohoda dosiahnutá v metropole nad Seinou urobí s realitou klimatických zmien len málo. Z mainstreamového diskurzu možno konečne vymizlo spochybňovanie klimatických zmien, úloha, ktorú v nich zohráva človek, či hrozivo negatívne výsledky. Panuje dokonca zhoda, že globálna teplota nesmie vzrásť viac ako o dva stupne Celzia. Ľudstvo má technologické a finančné možnosti, ako to dosiahnuť – výrazným obmedzením využívania fosílnych palív. No očividne to nestačí.
Globálne klimatické rokovania sa dostali do podobného stavu, ako mnohé iné politické diskusie o celosvetových problémoch (napr. v oblasti boja s chudobou): dohoda sa stala cieľom samým o sebe. Schopnosť nájsť kompromis je dôležitejšia ako jeho obsah. Nemusel by to byť problém, ak by sme mali viac času. No ten nemáme.
Svet rokuje o zastavení klimatických zmien už vyše dvadsať rokov, od prvej konferencie v Riu de Janeiro v roku 1992. Za ten čas vzrástli emisie skleníkových plynov o viac ako 60 percent. Rast priemerných teplôt prekročí každú chvíľu polovicu hranice (teda 1°C) považovanej za maximálne prípustnú, čoraz častejšie počúvame o extrémnych výkyvoch počasia. S každou ďalšou desatinou stupňa sa zvyšuje riziko, že zmena bude vážnejšia a nezvratná.
Z Paríža sa však svetoví lídri rozídu s dohodou postavenou na dobrovoľných, nevynútiteľných národných emisných záväzkoch. Každá krajina si postráži najmä vlastné záujmy. Rozvinutý svet, ktorý sa nebude hrnúť do financovania nízkoemisného rastu vo zvyšku sveta, producenti ropy žiadajúci kompenzácie za odklon od fosílnych palív, aj Čína či India, ktoré pre emisnú politiku neohrozia svoj hospodársky rast. Mimo hry ostanú len politicky najslabšie, najchudobnejšie krajiny. Niektoré z nich – ako ostrovné štáty Oceánie – čoskoro zmiznú z mapy.
Problémom je, že zastavenie klimatických zmien si vyžaduje omnoho viac ako mierne regulovanie ekonomiky – jej zásadnejšiu transformáciu. To však nie je v zhode so záujmami politických a hospodárskych elít. Bez toho však smerujeme k budúcnosti, v ktorej budú zmeny klímy a extrémne výkyvy počasia viesť k čoraz častejším hospodárskym a politickým krízam. Suchá či záplavy vyháňajúce milióny ľudí z ich domovov. Konflikty vyvolávané nedostatkom potravín či vody. Múry namiesto spolupráce.