Slovensko a Maďarsko súdny spor pravdepodobne prehrajú. Súdny dvor nie je názorom generálneho advokáta viazaný, no v štyroch z piatich prípadov sa s ním stotožní. Úlohou generálneho advokáta je podať odborný a nezávislý rozbor prípadu. Skúsenosť hovorí, že to robí dobre.
Nie je dôvod predpokladať, že by to malo byť inak práve v prípade slovensko-maďarskej žaloby. Iba ak, pravda, nevidíme za rozhodnutiami európskych inštitúcií, ktoré sa nám nepáčia, Sorosove prsty (ako štátny tajomník maďarského rezortu spravodlivosti Pál Völner).
Slovenská vláda sa zatiaľ správa relatívne zdržanlivo. Dúfajme, že jej to vydrží. No radosť môže byť predčasná. Premiérovi či inému jej predstaviteľovi možno bude vyhovovať, aby rozhodnutie Súdneho dvora spolitizovali. Podobne, ako v roku 2015 celú migračnú krízu. Tým by sa dostali výrazne cez čiaru.
Slovensko-maďarské podanie na Súdnom dvore je úplne legitímne. Naše postoje v migračnej kríze boli možno nesprávne, nehumánne, cynické, krátkozraké a žaloba bola politicky inštrumentálna, s malou šancou na úspech. To nám však nebralo právo ju podať.
Zároveň nám však napadnutie rozhodnutia o tzv. dočasných kvótach nedávalo právo vyhlásiť, že sa nimi nebudeme riadiť. V tom momente sme vedome porušili spoločné európske pravidlá. A ešte to hrdo, veľkohubo vytrubovali do sveta. Na ilustráciu: premiér, ktorý vyhlási, že sa necíti byť viazaný prijatým a platným európskym rozhodnutím, lebo sa mu nepáči, sa v zásade nelíši od poslanca, ktorý sa odmieta riadiť rozhodnutím Ústavného súdu – a namiesto toho spochybňuje jeho legitimitu. Dúfajme preto, že keď o pár mesiacov Súdny dvor EÚ odmietne slovensko-maďarskú žalobu, Robert Fico sa k podobným politickým hrám nenechá zlákať. Iste, konflikt „so zlým Bruselom“ môže prekryť niektoré nepríjemné vnútropolitické témy. No jednou vecou je mať iný názor ako Komisia a väčšina členských štátov, nesúhlasiť s prijatým rozhodnutím, spochybňovať spôsob, akým bolo prijaté, či žalovať ho na Súdnom dvore.
Úplne inou vecou je spochybniť základné pravidlá fungovania spoločenstva, ku ktorému sa hlásime. Také niečo je nezlučiteľné so snahou „patriť do najhlbšie integrovaného jadra Európy“. A nielen to. Ide proti záujmom Slovenska, ako člena EÚ. Ich najlepšou zárukou sú totiž jasné, legitímne, a rešpektované spoločné pravidlá.
Skúsme totiž situáciu obrátiť: Nemci zajtra povedia, že sa necítia byť viazaní povinnosťou povoliť voľný pohyb pracovnej sily z chudobnejších častí EÚ. Lebo s ním nesúhlasia. Prví by sme sa domáhali rešpektovania platných pravidiel.
V roku 2015 urobil Robert Fico z Európskej únie, a miesta Slovenska v nej, rukojemníka vlastných politických záujmov. Dúfajme, že to o dva roky nezopakuje.