Naposledy sa FPÖ dostala do vlády v roku 2000. Krátko nato uvalilo všetkých 14 ostatných krajín vtedajšej únie na Rakúsko bilaterálne sankcie, ktorými sa ho pokúsili diplomaticky izolovať. Teraz Viedni nič podobné nehrozí. Bilaterálne sankcie v roku 2000 po siedmich mesiacoch zrušili, oficiálne vďaka odchodu kontroverzného Jörga Haidera z vedenia slobodných. V skutočnosti skôr pre pocit, že nič nedosiahli.
Odvtedy sa krajiny EÚ o podobný tlak nepokúsili, v roku 2006, keď Smer pribral do vládnej koalície nacionalistickú SNS, ani v 2010, keď holandský premiér Mark Rutte vytvoril menšinovú vládu s podporou radikálov od Geerta Wildersa, ani v 2015, keď sa do vlády v Helsinkách dostali Praví Fíni. Zmenilo sa aj vonkajšie prostredie. No najmä, pred necelými dvoma desaťročiami boli niektoré veci pre politický mainstream tabu. Xenofóbia, nacionalizmus a politika strachu sa stali doménou krajnej pravice. Dnes si nimi neváhajú pomôcť ani takzvaní seriózni politici napravo a naľavo od politického stredu.
Koniec koncov rozdiel medzi mladým konzervatívcom Kurzom a lídrom slobodných, bývalým neonacistom Heinzom-Christianom Strachem, je v mnohých oblastiach skôr v odtieni než vo farbe. Obaja hovoria o potrebe ochrany Rakúšanov pred „vonkajšími hrozbami“. A tými nie sú len „migranti“ (Kurz hovoril v predvolebnej kampani vytrvalo o migrantoch, nie o utečencoch), ale aj ľudia z chudobnejších krajín únie, ktorí prichádzajú do Rakúska hľadať prácu.
Hlavnou otázkou teda je, ako sa tandem Kurz-Strache postaví k rozbiehajúcej sa diskusii o budúcnosti Európy. Pravdepodobní koaliční partneri sa zhodnú v troch bodoch: sprísnenie migračnej a azylovej politiky, obmedzenie kompetencií Bruselu a limitovanie voľného pohybu pracovnej sily v EÚ. Práve pre posledný bod je nepravdepodobné, že sa Viedeň pridá ku skupine tvorenej Poľskom a Maďarskom (a o pár dní možno aj Českom), ktorá požaduje renacionalizáciu únie.
Okrem toho Sebastian Kurz vysiela k ostatným partnerom v EÚ signály, že Rakúsko vidí ako súčasť „európskeho jadra“. V diskusiách o jeho budúcej podobe posilní konzervatívne krídlo: tvrdý prístup v oblasti migrácie a azylu, obmedzenie práv pracovných migrantov, málo nadšenia pre redistribúciu v rámci únie smerom k chudobnejším krajinám a regiónom, či už prostredníctvom kohéznej politiky, alebo špeciálnych nástrojov eurozóny. Ak v budúcej nemeckej vláde zasadnú liberáli z FDP, vo východnom susedovi nájdu dobrého spojenca.