Niektorí prisudzovali stupňujúcu sa polarizáciu všeľudovému hlasovaniu, iní na početné sociálne rozdiely poukazovali už v období asociálnych reforiem vlády Petra Nečasa. Prezidentská voľba vtedy prišla vo chvíli, keď sa veľká časť obyvateľov necítila reprezentovaná a mnohí cítili, že ich hlas nie je počuť. Žijeme v najúžasnejšom z možných svetov, nikdy nám nebolo lepšie, počúvame v rôznych variáciách už prakticky tridsať rokov.
Ibaže odpoveď na túto pravdu, ktorú neradno spochybňovať, inak by vás mohli označiť za boľševika, nie je jednoduchá. Potrební sú vnímaví poslucháči, ktorí sú ochotní načúvať príbehom ľudí v exekučnom konaní, ktorých je trištvrte milióna; alebo tých, ktorí síce pracujú, no svojou prácou sa neuživia a ku mzde poberajú rôzne dávky, pretože mzda samotná je nižšia ako náklady na bývanie. Priama voľba prezidenta umožnila veľkej časti českých občanov vykričať svoju frustráciu. Bola revoltou proti establišmentu, proti médiám stredného prúdu, proti „elitám“. A Miloš Zeman mal veľkú príležitosť ukázať, že nie je taký strašný, ako ho niektorí novinári vykresľujú. Príležitosť premárnil. Ukázalo sa, že je ešte horší.
Namiesto toho, aby napĺňal svoju úlohu plebejského intelektuála, ktorý upozorňuje na rozdiely v spoločnosti, priekopy, naopak, vykopával. Nielen medzi elitami a strednou vrstvou, ale aj medzi strednou vrstvou a tými, ktorí sú najzraniteľnejší – medzi ľuďmi, ktorí žijú v sociálnom vylúčení a poberajú dávky, či už pracujú, alebo nie. Keby bol otváral témy, ako je chudoba dôchodcov alebo nekvalifikovaných pracujúcich, zlé podmienky učiteľov a zdravotných sestier, keby bol poukazoval na nerovné postavenie regiónov, na úniky daní do daňových rajov, tak by mu aj liberálna ľavica bola rada odpustila, že nie je práve feminista a vegetarián.
Lenže sa skôr zdalo, že jeho hnacím motorom ja túžba šokovať a spoločnosť čo najviac rozoštvávať. To sa mu podarilo skvelo. Teraz máme voľbu druhú. Sme pod tlakom, aby sme volili Jiřího Drahoša, ktorý sa vykryštalizoval ako hlavný „Antizeman“. Svoju kampaň založil na tom, že vlastne nič nepresadzuje a človek vlastne ani nevie, čo si o ňom má myslieť. Mená jeho tímu však dávajú tušiť, že je predovšetkým kandidátom podnikateľov. V ústrety demokratickej ľavici neurobil jediný ústupok a je otázka, či dokáže spájať rozdelené, aspoň v symbolickej rovine.
Ani ďalší kandidáti nie sú práve prehliadkou sociálnej citlivosti a porozumenia pre ľudí, ktorí tak veľmi potrebujú, aby im aspoň niekto načúval a obhajoval ich záujmy. Nech už nadchádzajúce voľby dopadnú akokoľvek, ich výsledok rozhodne nebude novým lepším začiatkom. Demokratická ľavica nemá žiadneho kandidáta. Možno by sme si mali položiť otázku, kde sme, súdruhovia, urobili chybu. Namiesto teoretizovania by sme mali ponúkať uskutočniteľné a zrozumiteľné riešenia. Je toho však demokratická ľavica ešte schopná?