Okolo sliepok poletoval jeden plavý holub. Hovorím si, aha ho, holub sa sem zatúlal, videl zrnká, tak prišiel maškrtiť. A predstavila som si, ako to povie ostatným holubom na kostolnej veži.
Sedával však na plôtiku, a keď sa otvorili dvere na slepačom dvorčeku a sliepky vypochodovali do veľkého dvora, zosadol a prechádzal sa po dvore s nimi. Keď som šla okolo, sliepočky sa zľakli, začali kotkodákať a bedákať a bežať predo mnou, akoby som bola lasica alebo kuna. Bežali v húfe, potom vzlietli a hajde do dvorčeka, iné podliezali plôtik. Holub bežal medzi nimi, vystrašený rovnako ako ony, našuchorené perie, a pchal sa popod plot ako o život.
Hovorím si, že to asi nie je holub, možno je to nejaká zvláštna sliepka, hľadám doma otcov atlas hrabavej hydiny aj holubov. Keď nájdem, žiadna sliepka ho nepripomína, naopak, uisťujem sa, že je to holub. Holub, ktorý žije so sliepkami. Musím sa opýtať susedov.
Najskôr vraj boli dvaja. Holub a holubička. Bývali so sliepočkami vo dvorčeku odmalička. Holubička uhynula, holub zostal sám. Začal hrabať ako sliepka, prechádzať sa po dvore a na slovo poslúchať kohúta.
Keď sa sliepky bili, utekali, vzlietli až keď nemali inú možnosť, aj to sa ledva odlepili od zeme. Radšej podliezali plot. Aj holub. Akoby ich nechcel zahanbiť, že vie iné kúsky ako slepačí kŕdeľ, akoby to robil z vďačnosti, že môže medzi nimi byť, nezahanbí ich, hoci by mohol letieť vysoko, vysoko, až hen na kostolnú vežu, no on, naopak, hrabal na konci dvora so sliepkami, sedával ako kohút na plote, zľakol sa ma a bežal ako tá najvystrašenejšia sliepka a pchal sa popod plot.
Holuby nechodia spávať so sliepkami. Susedov si sadol na plot, sliepky „zaľahli“ v kurníku, a on sám, sediac na plote, akoby im hovoril na dobrú noc rozprávku. Bol medzi nimi doma a sliepky si asi mysleli, že aj on je plachá sliepočka liliputánka.
Žil so sliepkami, krásny plavý holub s vejárovitým chvostom. Spomínam si na Mukerdžiho knižku Zlatohlávok. Páčila sa mi jeho vtáčia, zvieracia pokora aj vďačnosť a možno iba pohodlnosť či prirodzené správanie. Na vežu je z dvora leteckou čiarou iba na skok. Zopár mávnutí krídlami a ste tam. Holub sa tam nevybral, myslel si, že je sliepka. V literatúre bolo odchovaných niekoľko ľudských mláďat na zvieracom mlieku. Všetci sa napokon vrátili medzi ľudí.
Tento holub bol už starý. Svoj domov našiel v malom kurníku ohradenom drôteným plôtikom medzi sliepkami liliputánkami, nevedeli, čo všetko by dokázal, keby chcel…
Večer, keď sedel na plote a uspával sliepočky, bolo mi ho ľúto. Odrazu bol sám, lebo holuby nechodia spať so sliepkami. Možno iba kým zaspí, je holubom. Keby to bol človek, hovoríme o pokore, však?