Na ceste k poznaniu sa zvykne najčastejšie zdôrazňovať práve usilovnosť, vôľa, vytrvalosť, sústredenosť. Nepochybne rovnaký vplyv v tomto procese majú aj všetky dramatické prvky, ktoré sa k výučbe prirodzene viažu.
Nie je to len vo vystupovaní, v charizme či vplyve osobnosti, ktorá v danej chvíli prirodzene kráča vpred akoby v zastúpení celého významného vedného odboru a vedie za sebou po viac-menej strmom schodišti poznania zvedavý zástup poslucháčov. Je to vždy aj cesta, ktorá takmer nebadateľne mení ich život.
Nikdy by som o niečom takom nedokázal zjednodušene povedať, že iba sprevádza. Pamätám si na jednu z prvých úloh, ktorú sme od pána docenta Karola Kahouna ako študenti v prvom semestri dostali – nakresliť antický stĺp aj s opisom.
Predtým, než som to skúsil, nikdy som netušil, že môže mať toľko detailov. Ktoré sú navyše i zákonité a majú svoje presné pomenovanie. Ktoré sa dokonca v úplne iných systémoch rozvinú, zmenia, no niekedy sa nečakane vynoria v celkom inom kultúrnom prostredí, paradoxne však nie menej často ako v osobnom živote.
Našiel som si ho neskôr na výletoch v Grécku, na Sicílii, v berlínskom Pergamone alebo dokonca v Britskom múzeu v Londýne. Ale aj v spisoch klasických estetikov a filozofov, ba i v tých, ktoré sa týkali postmodernej architektúry.
Nuž áno, stĺp vždy podopiera nejaký preklad, no ako by som si mohol dovoliť povedať, koľkokrát – v prenesenom zmysle – podoprel mňa? Prirodzene s celým tým bohatstvom, ktoré história výtvarného umenia poskytuje zároveň s oným nezameniteľným spôsobom, ako hľadieť na svet.
Pamätám si Karola zo študentských exkurzií, neskôr z búrlivých období, ktoré so sebou priniesli spoločenské zmeny. Počas nich sa on sám vôbec nemenil, lebo to nepotreboval. Za všetkých okolností si zachovával dôstojný a sarkastický odstup voči všetkým formám dobovej byrokracie, no zároveň svedomitý prístup k zvereným úlohám.
Vždy som rád počúval nové originálne legendy, ktoré pri stretnutí s ním prirodzene vznikali v ďalších a ďalších študentských generáciách, na ďalších exkurziách či v spoločných debatách mimo fakulty. Vždy pritom prejavoval priam nekonečnú trpezlivosť a sústredenú zaujatosť. Všetci o ňom hovorili iba s rešpektom, ale, čo je dnes azda ešte vzácnejšie, aj s nepopierateľnou láskou.
Myslím si, že u tých, čo ho naozaj poznali, sa v tom už nikdy nič nezmení. Karol Kahoun, významný slovenský historik umenia, skvelý pedagóg, vzácny človek, nás opustil pred niekoľkými dňami – 18. mája.
Staroveký grécky filozof smutne konštatoval, že to, čo starne vo svete najrýchlejšie, je vďačnosť. O ňu sa však Karol Kahoun nikdy nemusel starať, lebo mu patrí celkom prirodzene.
Zbohom, Karol! Zbohom, kolega a priateľ, môj veľký a múdry učiteľ!