Žijeme v regióne, kde patria mizogýnne, rasistické či homofóbne vtipy stále k tolerovaným formám spoločenskej zábavy. Kde je nevkusné vystatovanie sa väčšími, rýchlejšími a drahšími autami stále znakom spoločenského statusu. Kde je zbytočná, vystatovačná spotreba prezentovaná v mainstreamovej kultúra ako nasledovaniahodná norma. Ťažko sa teda čudovať nad množstvom spochybňovačov klimatickej krízy.
Od primitívneho zosmiešňovania tých, ktorí na problém upozorňujú (Grety Thunbergovej, organizátorov a účastníkov klimatických štrajkov, vedcov…), cez ľahostajnosť až po omieľanie stokrát vysvetlených pseudoargumentov (v 14. storočí pestovali na severe Európy vinič) a ideologických mantier (hlavne neobmedzujme slobodný obchod či trh všetko vyrieši).
Problém však nemožno redukovať na zadubenosť a krátkozrakosť verejného diskurzu (a jeho tvorcov). Faktom totiž je, že realita klimatických zmien ohrozuje podstatu hospodárskeho modelu, ktorý tu už pár desaťročí budujeme. Dôsledné snahy o uhlíkovú neutralitu by znamenali potrebu rekonštrukcie základov ekonomiky. A ohrozili by spokojné živobytie tých, ktorí zo súčasného stavu pekne profitujú.
Prvými na rane by boli automobilky. Automobilová doprava – osobná aj nákladná – je veľkým zdrojom emisií skleníkových plynov. Nové technológie (napr. elektrické autá) môžu byť len súčasťou riešenia. Každodenné, súkromné využívanie automobilov je environmentálnym luxusom, ktorý by mal byť nahradený udržateľnejšími alternatívami – napríklad verejnou dopravou.
S tým súvisia investície do infraštruktúry. Stavby (predražených) diaľnic, širších a rýchlejších ciest, sú dôležitým prvkom reprodukcie oligarchického kapitalizmu v strednej Európe. Dopravu však treba presmerovať k ekologickejším spôsobom, ktoré ďalšie diaľnice nepotrebujú.
Ďalším prvkom je bezohľadné využívanie prírodných zdrojov v mene biznisu. Od pľundrovania lesov cez neekologické poľnohospodárstvo po k prírode necitlivé „developerstvo“ v turistickom ruchu. Heslom „našich ľudí“ je prejesť tu a teraz.
A aby bol zvyšok ako-tak spokojný (a ticho), dostáva možnosť (relatívne) lacnej masovej spotreby. Cenou je, pravda, rastúci ekologický dlh vytváraný pri výrobe, doprave, aj použití. Siahnuť na túto ilúziu „blahobytu“ môže byť politicky nebezpečné – ako ukázali protesty žltých viest. O to viac, že pre mnohých má ten „blahobyt“ skôr podobu ako-tak slušného prežívania vo svete, kde verejné statky neexistujú alebo sú nekvalitné. A kategória „verejného záujmu“ je každodenne delegitimizovaná.
Priznáme, že sme zaviedli ekonomiku na zlú koľaj? Že nadmerná, luxusná spotreba je nebezpečná? Presmerujeme investície z oblastí, ktoré sú „ziskové“ (pre niektorých) na veci, ktoré sú „potrebné“ (pre všetkých)? Asi nie.
Stačí sa tváriť, že sa nič nedeje. Brať, pokiaľ sa dá. Veď decká sa vykričia. Vedcov nik nepočúva. A možno si povieme nejaký hlúpy vtip o nahnevanej Grete.