Nie všetci si však myslíme, že s tým treba čosi robiť. Pod jedným článkom o nedávnej štúdii Oxfamu bolo možné čítať reakcie ľudí, podľa ktorých je bieda chudobných a bohatstvo bohatých normálne a nevidia dôvod sa nad tým pohoršovať.
Hlas ľudu, spokojného s tristným stavom sveta, vyzerá takto: „V histórii vždy bola nesmierna priepasť medzi chudobnými a bohatými, ale dnes sa najchudobnejšie vrstvy majú lepšie než kedykoľvek v histórii… Zober milionárovi milión a daj ho chudákovi. Do roka bude mať milionár opäť milión a chudák opäť nebude mať nič… O. K., bohatí dávajú prácu a obživu tým nebohatým. Takže čím viac bohatých, tým viac dobre si žijúcich nebohatých. Čím menej bohatých, tým viac ľudí v biede a chudobe… Keby sa už ľudia konečne začali zaujímať o svoje životy a svoju energiu vrhli na to, aby sa mali čo najlepšie, miesto závidenia a hľadania spôsobu, ako urobiť z úspešných menej úspešných, tak by konečne bolo na svete lepšie…"
A tak to ide ďalej podobne: "Bohatstvo bohatých je virtuálne, na účte ani v trezore miliardy nemajú, ide iba o ohodnotenie akcií za aktuálnej ekonomickej situácie na akciovom trhu… Oxfam – nie sú to tí, čo si na Haiti kupovali dievčatá a robili orgie za peniaze z tej svojej charity? Vzhľadom na to, že polovica sveta nemá prakticky žiaden majetok, je ten pomer úplne logický. A aj keby sa tí najbohatší rozdali, tak by to ničomu nepomohlo… To je taká nehorázna znôška právd, poloprávd, klamstiev a boľševických drístov, že nemá zmysel s tým polemizovať…“
Problém s hlasom ľudu nie je iba jeden. Sú dva. Jednak sa stretáme s dešpektom samozvanej elity, pre ktorú je hlas ľudu hlasom občanov neinformovaných, nekompetentných alebo rovno hlúpych, preto ním pohŕdajú. Lenže existuje i hlas ľudu, ktorý samozvaným elitám konvenuje, hoci je hlasom ľudí neinformovaných, nekompetentných a bezcitných. To je prípad rozšírenej averzie na kritiku sociálnej nerovnosti a nespravodlivosti. Ide o paradox, keď hlas ľudu pohŕda hlasom ľudu?
Naša západná civilizácia sa ocitla v delikátnej situácii. Racionálne vieme, že existujúci poriadok je nemravný, nelegitímny a nepraktický, ale súčasne sa hrozíme toho, že ktosi príde s plánom B. Zo skúsenosti totiž vieme, že zmena býva k horšiemu. Kde sa berie ten strach zo spravodlivej spoločnosti, v ktorej majú všetci rovnaké šance, stierajú sa privilégiá a občania vo vlastnom záujme preferujú vzájomnosť a solidaritu?
Vyzerá to tak, že elity už vedia, že svojou chamtivosťou si na seba pletú bič v podobe mocnejúcich populistov. Nemôžu si však pomôcť, lebo chamtivosť, definovaná ako schopnosť, úspešnosť, sa od nich očakáva a dokonca žiada! Moderný boháč má na výber, ktorému hlasu ľudu načúvať. Tomu, ktorý v ňom vidí zosobnené zlo, alebo tomu, ktorý ho vníma ako zlo nutné, pretože bez boháčov nás čakajú strašné konce? Nie je to napokon až taká ťažká voľba.