Je to prirodzené. Ich fiškálne možnosti sú násobne vyššie, než spoločný európsky rozpočet. No vytvára to niekoľko rizík. Napríklad posilnenie hospodárskej nerovnováhy vo vnútri únie. Bohatšie, silnejšie štáty si môžu dovoliť nalievať do ekonomiky viac peňazí, ako tí ostatní. Výsledkom je, že polovica z doteraz schválenej štátnej pomoci v EÚ pripadá na Nemecko.
Aj preto potrebuje Európa spoločný nástroj, ktorým by dokázala nasmerovať prostriedky krajinám či sektorom, v ktorých sú potrebné. Nejde ani tak o to, či (ne)chceme pomáhať Talianom alebo Španielom. Mali by sme chcieť, solidarita je pre prežitie integračného projektu nevyhnutná. No to je iná diskusia. Hlavným dôvodom je potreba stabilizácia ekonomiky a menovej únie. Menová a hospodárska stabilita sú spoločným európskym dobrom. To dosiahneme najlepšie spoločným európskym nástrojom.
Súčasný európsky rozpočet na túto úlohu nestačí. Je financovaný prevažne z národných príspevkov, nie je dosť veľký a je málo flexibilný – veľká väčšina jeho výdavkov je viazaná na existujúce aktivity. V tejto situácii je nepravdepodobné, že by sa členské krajiny dohodli na výraznom zvýšení príspevkov. To by však vyriešilo zavedenie nových vlastných zdrojov, napríklad nejakej formy európskej dane. V podstate by to nebolo nič nové, už teraz má únia podiel z cla vybraného na vonkajších hraniciach, aj z DPH. Návrhov je dostatok: digitálna daň, daň z jednorazových plastov, z CO2…
Problém flexibility by riešilo, ak by mohla únia financovať výdavky rovnakým spôsobom, akým to štandardne robia členské štáty: z peňazí vybratých na finančných trhoch. Za pôžičky by sa zaručila rozpočtovými príjmami. V prípade potreby by tak mohol byť rozpočet výrazne posilnený (v limitoch odsúhlasených členskými štátmi a Európskym parlamentom), peniaze naliate do riešenia bezprostredných (vývoj liekov, vakcín) i dlhodobých priorít (uhlíková neutralita, digitalizácia).
Francúzsko-nemecký návrh 500-miliardového fondu obnovy otvára politický priestor pre takéto riešenie. Berlín pripustil financovanie protikrízových aktivít zo spoločného dlhu (hoci medzi eurobondami a pôžičkami, za ktoré ručia krajiny v presne stanovenej miere je rozdiel). Stále ostáva skupina krajín okolo Rakúska a Holandska, ktorá má s dlhovým financovaním problém. No kompromis je možný – nastavením spôsobu a podmienok poskytovania týchto peňazí krajinám, ktoré ich budú potrebovať. Európa stojí pred možno najhlbšou hospodárskou krízou v povojnovej histórii. Je naivné čakať, že ju prekonáme s existujúcimi nástrojmi, či ich miernym prispôsobením.