Nalievanie peňazí do chradnúcich ekonomík sa neprejavuje v oficiálnom raste inflácie, ktorú by ECB rada videla na úrovni dvoch percent ročne. Ak by sme infláciu merali indexom spotrebiteľských cien, tie v eurozóne rastú v poslednom období priemerne menej ako jedno percento ročne (aj keď na Slovensku a v niektorých iných štátoch eurozóny je to o 1–2 percentá viac).
Stovky miliárd eur napumpovaných do ekonomík EÚ cez odkupovanie štátnych dlhopisov predstavujú finančnú chemoterapiu onkologického pacienta. Dôvodom nízkej inflácie v súčasnosti sú obavy obyvateľstva, že prídu o prácu a nebudú mať dostatok peňazí na chod domácnosti. Firmy sa zasa obávajú, že pokles dopytu im spôsobí problémy s odbytom tovaru a služieb. Ľudia aj firmy sú preto oveľa zdržanlivejšie v oblasti výdavkov. Ak sa ľudia rozhodnú preferovať rýchlejšie míňanie peňazí pred zhromažďovaním úspor, inflácia sa zrýchli.
Dôležitým hnacím motorom inflácie je strach zo straty súčasnej kúpnej sily peňazí. Inflácia sa dnes neprejavuje celoplošne, ale predovšetkým cez rast cien aktív v podobe nehnuteľností, zlata, striebra a akcií bonitných firiem. Nemeckí experti z Flossbach von Storch Research Institut nedávno porovnávali ceny majetkových aktív za obdobie rokov 2014 až 2019. Tieto za uplynulé šesťročné obdobie vzrástli o štyri až päť percent ročne. Ide teda o oveľa vyšší rast cien, ako predstavujú oficiálne údaje o inflácii v jednotlivých štátoch únie.
Vrecká si dnes mastia najmä obchodníci so zlatom, ale aj sprostredkovatelia nákupu akcií a správcovia fondov pre odvážnejších investorov. Vodou na mlyn takémuto správaniu sú aj čoraz častejšie obavy, či eurozóna prežije masívnu peňažnú expanziu ECB počas ďalšieho desaťročia. A to bez peňažnej reformy spojenej so zmrazovaním úspor obyvateľstva v bankách alebo donucovacích prostriedkov štátov vo forme násilnej výmeny časti ich vkladov za akcie existenčne najviac ohrozených peňažných ústavov.
Zmrazovanie peňazí v bankách Československo zažilo po 1. aj 2. svetovej vojne v snahe zabrániť prudkému znehodnoteniu peňazí. Svoje by o tom vedeli povedať dnes napríklad obyvatelia Bosny a Hercegoviny, ktorým štát umožňuje ročne vybrať z vlastných osobných devízových úspor pochádzajúcich z čias bývalej Juhoslávie len asi cca 200 eur. Výplata zvyšku peňazí zmrazených banke sa iba odkladá na neskoršie obdobie.
Tento rok bude pre budúcnosť eura kritický, najmä ak by z eurozóny muselo odísť pre insolventnosť Taliansko. Jeho dlh meraný v pomere k HDP dosiahne do konca roka úroveň viac ako 180 %, čo sa podobá Grécku v roku 2011. To muselo byť zachraňované na medzinárodnej úrovni drastickým strihaním dlhov na úkor bánk, poisťovní a viacerých penzijných fondov, tých pôsobiacich na Slovensku nevynímajúc.