Čosi sa chystá

30.07.2020 16:00

Dôvodom večného volania po zmene je večné konštatovanie, že dobre už bolo. Naša nespokojnosť s tým, že svet sa kazí, však nevedie k tomu, aby sme ho napravili do pôvodného, nepokazeného stavu. Hľadíme smelo vpred, do skutočnosti novej, lepšej.

Spoločnosť pritom drží pokope tým, čo trvá, nie tým, čo sa mení. Spoločenské procesy majú ohromnú zotrvačnosť, pretože naša predstavivosť je limitovaná tým, čo poznáme, v čom sme vyrástli, čo nás formovalo. Kvôli tej zotrvačnosti je ťažké čosi zmeniť, navyše je tu opakujúca sa skúsenosť, že s tým, čo zmeníme, sme zriedka spokojní. V lepšom prípade mávame pocit, že sme sa dostali z blata do kaluže, v horšom prípade cítime, že nám tú zmenu dlhoval čert. Túžba po zmene a strach zo zmeny nie nadarmo kráčajú ruka v ruke.

V tomto mesiaci sa na českej železnici odohrala ťažko uveriteľná séria incidentov, pri ktorých sa zrážali, vykoľajovali alebo riskantne pohybovali vlaky. Niečo treba zmeniť. Ale čo? Opozícii by sa páčila výmena ministra. Minister by rád do „zanedbanej“ železnice investoval 30 miliárd českých korún, z toho 20 do európskeho systému kontroly vlakov (ETCS). A v médiách sa rieši, či zlyhali ľudia, alebo systém.

Železnica nepotrebuje zmenu iba kvôli tomu, čo sa zanedbalo, ale i kvôli tomu, čo sa na nej zmenilo. Zostali vlaky a koľajnice, ale kamsi sa vyparili ľudia. Napríklad výpravca alebo obsluha semafora i so semaforom. Na lokálnej trati je už za bezpečnosť zodpovedný iba rušňovodič. Čo sa stalo? Šetrenie na železnici bolo reakciou na tunelovanie železnice a reakciou na dôsledky šetrenia budú pochybné astronomické investície. Jedna palubná jednotka ETCS má stáť až 13 miliónov korún a regionálnu dopravu to môže položiť. Navyše technika je podobne omylná a chybujúca ako človek, takže je otázne, či by nebolo lacnejšie a bezpečnejšie vrátiť sa k osvedčenému Křižíkovmu blokovému signalizačnému zariadeniu a zamestnať prepustených.

Podobne sa v minulosti osvedčil zlatý štandard, teda prax kryť papierové peniaze zlatom. Na budúci rok to bude 50 rokov, čo Richard Nixon prikázal ministrovi financií pozastaviť vymeniteľnosť dolára za zlato. Tomu svet „vďačí“ za globálny chaos v účtovníctve, ekonomike a obchode. Počúvame, že sa k zlatému štandardu nemožno vrátiť, ale súčasne sa cituje Alan Greenspan, bývalý guvernér Fedu, že zlatý štandard je dnes potrebný väčšmi ako hocikedy v minulosti. Akú budúcnosť má hypotetický návrat pred rok 1914?

Zlato nikdy v histórii nebolo drahšie a populárnejšie, než je dnes. Je to logické. V kríze túžime po stabilite. Snahe dostať peniaze pod kontrolu sa budú brániť tí, ktorí profitujú z chaosu. Lenže tých ubúda a chaos už poškodzuje i bohatých. Dôvera v zlato má obrovskú zotrvačnosť. V posledných dňoch ho údajne bohatí ľudia v rekordnom množstve odoberajú vo fyzickej podobe. Dôvera v papierové peniaze klesá, ako ich nekontrolovane pribúda, a tým sa znehodnocujú. Mať peniaze je risk. Boháč už ale neverí ani bankovému trezoru. Drží sa hesla, že iba zlato, ktoré je doma, sa počíta! Čosi sa chystá.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#zlatý štandard #železničné nešťastie #Česko
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku