Podľa meraní environmentálnej organizácie WWF a Londýnskej zoologickej spoločnosti je situácia najhoršia v Latinskej Amerike a Karibiku, kde za toto obdobie klesol počet stavovcov priemerne o 94 percent. V Afrike o 65 percent a v ázijsko-pacifickej oblasti o 45 percent. Napriek tomu, že o hrozbe straty biodiverzity sa hovorí už niekoľko rokov, trend sa nemení. Pred dvoma rokmi konštatovala rovnaká správa 60-percentný pokles.
Človek využíva čoraz väčšiu časť planéty, čoraz intenzívnejším spôsobom. Ostatných stavovcov z nej vytláča. V súčasnosti ľudská aktivita výrazne zmenila 75 percent rozlohy súše bez trvalej pokrývky ľadu, no nepriamy vplyv – znečistením, v dôsledku klimatických zmien – je ešte rozsiahlejší. Rýchlo sa strácajú aj posledné oblasti „nedotknutej prírody“. Brazílsky prales ustupuje vypaľovaniu, výrubom a premene na poľnohospodársku pôdu, divočinu v subarktickom Rusku sužujú požiare. Požiare v Austrálii zabili za dva roky takmer tri miliardy cicavcov. Umreli priamo v plameňoch alebo v dôsledku hladu a smädu v zničenej krajine.
Počas prvej vlny pandémie COVID-19 kolovali obrázky „zotavujúcej sa prírody“. Nie všetko to boli falošné správy toho druhu, že sa do Benátok vrátili delfíny. No utlmenie ľudskej činnosti bolo krátkodobé, bez dlhodobejších efektov. Ničenie planéty, ktorú prenecháme ďalšej generácii, akceleruje. Vymieranie druhov je varovaním: Planéta sa následkom ľudskej činnosti mení a pre formy života podobné mám je čoraz nehostinnejšia.
Už teraz je Zem horšie miesto pre život než pred pár desiatkami rokov. Z pohľadu príslušníka šťastnejšej časti ľudstva, žijúceho v relatívnom materiálnom dostatku, to môže vyznievať paradoxne. No tento materiálny dostatok (relatívny a najmä nerovnomerne rozdelený) je vykúpený environmentálnym dlhom. Časť z neho „vyvážame“ do chudobnejších častí planéty, časť tlačíme do budúcnosti. Generácie, ktoré teraz dospievajú, nám nebudú mať za čo poďakovať. Budú ho splácať. Naša vina je o to horšia, že problém poznáme a vieme, ako ho riešiť. Nedávno publikovaná vedecká štúdia ukazuje, že ochrana prírody zachránila pred vyhynutím od roku 1993 až 48 druhov vtákov a cicavcov. V porovnaní s genocídou druhov, ktorú spôsobujeme, je to kvapka v mori. No zároveň je to dôkaz, že vymieraniu vieme zabrániť.
V štyridsiatych rokoch napísal český autor R. V. Fauchar knihu Narovnaná zeměkoule. V nej sa ľudstvo rozhodne „napraviť“ planétu vyrovnaním zemskej osi, výsledkom čoho mala byť priaznivejšia klíma. Ľudská obmedzenosť a hospodárske záujmy však plán skazia a Zemi hrozí zničenie. V poslednej chvíli ju zachráni vyspelá technológia mimozemskej civilizácie.
Na rozdiel od Foucharovho románu nám nik z vesmíru na pomoc nepríde. No hlúposť a hrabivosť ostávajú. A napriek občasným dobrým správam sa do záhuby rútime stupňujúcim sa tempom.