Tuším, že na Slovensku to bude podobné, vzhľadom na to, že opatrenia proti covidu príliš nefungujú, situácia sa nelepší, a bezradná vláda je všade ideálnym terčom.
Najväčšej dôvere sa logicky tešia imunológovia, lekári a sestry z nemocníc. Ich informáciám verí sedem ľudí z desiatich. Je to mimochodom paradox: lekárom veríme, že je situácia kritická, keď ale situáciu za kritickú označí politik, je nám to podozrivé. Pri informácii je zjavne dôležitejšie, kto je jej autorom, než čo je jej obsahom. Platí to ale aj o informácii mikrobiologičky Sone Pekovej, že terajšie vlny pandémie sú spôsobené novými vírusmi, ktoré s vírusom z vlaňajšej jari nemajú nič spoločné?
Ako sa postaviť k tvrdeniam vedcom, ktorí konštatujú, že vírus sa nespráva ako prírodný izolát, že sa odlišuje od všetkého, čo kedy videli, že je z netopiera, ale upravený tak, aby infikoval ľudí? Ponúka sa označiť taký názor za konšpiráciu, pretože pripustiť, že miesto hľadania liekov a vakcín treba urgentne hľadať „jaskyňu (rozumej laboratórium) z ktorej vírusy vylietavajú“, je natoľko znepokojujúce, že sa nám o tom prieči rozmýšľať.
Tento džin je už ale z fľaše vonku najmenej od chvíle, keď na laboratórium v čínskom Wu-chane ukázal prstom Donald Trump. Wu-chanské laboratórium, spolufinancované údajne z USA či Francúzska, nenavštívili experti Svetovej zdravotníckej organizácie bezdôvodne. A dalo sa čakať, že Čína recipročne upozorní na ďalšie laboratóriá po svete, v ktorých sa rovnako experimentuje s vírusmi. I medzi samotnými mikrobiológmi sa nájdu takí, ktorí vývoj smrtiacich vírusov považujú za nezodpovedný hazard, podobne ako má svojich odporcov genetická manipulácia v poľnohospodárstve alebo vývoj umelej inteligencie.
Nepríjemné je, že v tom, čo je pravda a čo konšpirácia, začína byť chaos. Konšpirácia sa vie tváriť ako pravda a nepríjemnú pravdu možno odbiť ako konšpiráciu. O tom, čo z toho, čo v mikroskope vidí mikrobiológ, je pravda a čo konšpirácia, rozhodujú autority, ktoré v mikroskope nič nevidia, respektíve nedokážu sekvenovať vzorky a posúdiť z nich, čo je a čo nie je mutáciou.
Zdá sa, že zlé úmysly zneuznaných vedcov, bezohľadných politikov či fanatických ekoteroristov sú povolené iba v hollywoodskych katastrofických filmoch: ako fikcia, ktorá uspokojí našu divácku potrebu strachu a napätia, s tým, že sme nakoniec za prežitý divácky stres odmenení happyendom.
Mimo kina ale trváme na svete, v ktorom ešte existujú nešťastné náhody, nikým nezavinené prírodné katastrofy alebo aspoň ľudská nešikovnosť. Sme alergickí na tvrdenia, že „nič nie je náhoda, za všetkým je čísi zištný zámer“. Museli by sme sa totiž pýtať, kto má z tohto zla osoh, sledovať stopu peňazí, hľadať vinníkov. A možno by sa dokonca človek musel pozrieť do zrkadla.