S trochou zjednodušenia: majú sa o väčšie škrty emisií snažiť najmä bohaté krajiny (ktoré na to majú viac kapacít) alebo chudobnejšie (v ktorých je znižovanie emisií lacnejšie a ktoré dostanú na zelené investície európsku podporu)?
„Národný“ prístup pri hľadaní spravodlivého rozdelenia environmentálnej zodpovednosti je pochopiteľný. Koniec koncov aj v EÚ sú to predovšetkým národné vlády, kto rozhoduje o podpore zelených alternatív a obmedzovaní tých škodlivých (napríklad zelenými daňami). Nie je to však jediný relevantný spôsob, ako sa pýtať „kto to zaplatí?“
Jedným zo sektorov, ktorý dnes v EÚ nespadá pod systém obchodovania s emisnými povolenkami, je doprava. Množstvo emisií skleníkových plynov vyprodukovaných dopravou aj ich podiel na celkových emisiách dlhodobo rastie. Bez výraznej transformácie dopravy nedokážeme dosiahnuť uhlíkovú neutralitu.
Najčastejšie sa hovorí o automobiloch, ktoré sú hlavným zdrojom dopravných emisií. Dôležité je však aj letectvo. Pre mimoriadnu ekologickú škodlivosť, ale aj preto, že dobre ilustruje sociálny rozmer klimatickej spravodlivosti. Podľa štúdie Medzinárodnej rady pre čistú dopravu za polovicu emisií z leteckej dopravy boli v roku 2018 zodpovední „superemiteri“, tvoriaci jedno percento svetovej populácie. Vďaka ekonomickému či sociálnemu statusu využívajú leteckú dopravu omnoho častejšie, a to aj na relatívne krátke vzdialenosti.
Environmentálne najhorším typom leteckej dopravy sú súkromné prúdové lietadlá: privilégium najbohatších ľudí. Podľa nedávno zverejnenej štúdie organizácie Doprava a životné prostredie let súkromným prúdovým lietadlom vyprodukuje päť- až štrnásťkrát viac emisií na pasažiera ako štandardný komerčný let. Takmer polovica zo súkromných letov v Európe bola kratšia ako 500 kilometrov.
Zatiaľ čo pandémia pripútala klasické lietadlá k zemi, súkromné lety sa už v auguste 2020 dostali na predkrízovú úroveň. Na jeseň mierne klesli, no nie o viac ako 20 percent (v porovnaní s asi 70-percentným poklesom klasickej leteckej dopravy). Bohatí svoje cestovateľské návyky neobmedzili. A ešte výraznejšie prispievali ku klimatickým zmenám.
Práve v takýchto prípadoch sa musí diskusia posunúť za národný rámec. Náklady na zelenú transformáciu treba prenášať na plecia tých, ktorí si to môžu dovoliť. Európska únia si môže zobrať príklad zo Švajčiarska, ktoré zaviedlo špeciálny poplatok pre každý let súkromnými lietadlami.
Bude však treba ísť ďalej. Letecká doprava využívajúca fosílne palivá, najmä na krátke vzdialenosti a špeciálne súkromnými lietadlami, je environmentálne mimoriadne škodlivá. Jej benefity (väčšinou súkromné) sú omnoho menšie ako náklady nesené nami všetkými. Apelovanie na environmentálnu zodpovednosť bohatých zákazníkov problém nevyrieši. Preto ju bude treba prísnejšie regulovať.