Koalícia sa hneď zjednotila v tom, že prejav bol vynikajúci, istá časť opozície bola v tomto smere o niečo zdržanlivejšia, iná, pochopiteľne, tá extrémnejšia, ho dokonca ostentatívne vôbec nepočúvala.
Vystúpenie prezidentky azda najväčšmi nadchlo exprezidenta Andreja Kisku, ktorý, hoci i prestal akosi priamo pôsobiť v politike, predsa len rozšíril svoj takmer nebadateľný vplyv prostredníctvom svojej bývalej strany Za ľudí aj do ďalšej strany – do SaS. Tam medzičasom odišla frakcia ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej, aby šikovne nahradila skupinu už dávnejšie z nej vyšachovaných „galkovcov“.
Kiska sa nateraz viac venuje umeleckej a záujmovej činnosti. Sprvu stvárňoval postavu prezidenta v populárnych krátkometrážnych filmoch, venovaných viac či menej pozemkovej problematike, no potom už dopísal knihu, v ktorej vraj – teda podľa rozhovorov, ktoré poskytol tlači – na pozadí fiktívneho napadnutia Ukrajiny Ruskom musí u nás fiktívny prezident v potu tváre odušu prezidentovať. To by bolo nesmierne ťažké aj v obyčajnom živote a dodáva tým nesporne impozantnému literárnemu opusu primerané napätie.
Rozšíril však významne aj svoj politologický koncept, kde svoje pôvodné tvrdenie, že sme „mafiánsky štát“, významne obohatil: „Minule som sa stretol s významným sudcom a povedal, že – pán prezident vy ste povedali, že Slovensko je mafiánskym štátom, dnes mám pocit, že Slovensko je super mafiánskym štátom“. Kiska si tento názor sudcu hneď osvojil, zrejme rovnako rýchlo, ako by svetlo, ktoré sa v politickom vákuu šíri rýchlosťou asi 300 000 kilometrov za sekundu, preletelo takou tou nezrolovanou „trúbeľou“ od vysávača. Prirodzene, že to nie je myslené ako nejaký „fajnový“, teda „senzačný mafiánsky štát“, lež, naopak, znižuje to aj tak ošarpaný rating celej tejto poranenej krajiny. Stáva sa dokonca už aj súčasťou obyčajného, teda vulgárneho vyjadrovania politikov.
Napríklad pri fakte, že pani prezidentka sa nestretla s Igorom Matovičom, ale iba s premiérom Eduardom Hegerom, no potom ešte dokonca aj s Robertom Ficom, sa vo vnútri Matoviča čosi neskrotné vzbúrilo: „Je to jej slobodné rozhodnutie, má na to právo. Zrejme je jej lepšia diskusia s mafiánom Ficom ako s Matovičom, je to jej rozhodnutie,“ povedal. Na stretnutie s prezidentkou sa podľa jeho slov vnucovať nebude.
Nuž, ak si pomyslím, že vláda sa práve v týchto historických okamihoch ľudstva rozhodla zreformovať naše zdravotníctvo, predsa len doteraz poskytujúce každému aspoň nejakú nádej, utkvelo ma prenasleduje už iba tklivá myšlienka nemeckého básnika Heinricha Heineho: „Každý človek – to je celý svet; pod každým náhrobným kameňom sú pochované svetové dejiny.“