Stále viac verejných, ale aj súkromných investorov sa totiž sťahuje z financovania environmentálne neudržateľných oblastí. Je za tým aj ekonomická kalkulácia. Projekty v energetike počítajú s dlhou návratnosťou, rádovo v desiatkach rokoch. Verejná politika sa však stále viac obracia proti neudržateľných alternatívam. Ceny emisných povoleniek, prísnejšie environmentálne či bezpečnostné štandardy, odpor spotrebiteľov a mnoho ďalších faktorov pravdepodobne prispejú k tomu, že ziskovosť takýchto projektov bude klesať. Naopak, atraktívnejšími sa stávajú obnoviteľné zdroje energie.
Tam, kde ide o veľké peniaze, prebieha tvrdý politický boj. Návrh zelenej taxonómie pre plyn a jadro mal byť zverejnený už v polovici minulého roka. Po sérii odkladov sa presunul na január 2022. V prvých dňoch nového roka unikol do médií dokument, ktorý EK pripravila a ku ktorému sa majú vyjadrovať členské štáty. Jadro aj zemný plyn sú v ňom označené za „prechodné“ technológie. Teda také, ktoré síce nie sú environmentálne udržateľné, no môžu nám pomôcť na ceste k uhlíkovej neutralite.
Aby projekty takúto nálepku získali, budú musieť plniť viacero podmienok. Pri jadre je to predovšetkým bezpečnosť. Pri zemnom plyne prísnejšie emisné štandardy pri jeho využívaní a pripravenosť infraštruktúry na to, aby zemný plyn postupne nahradili udržateľné alternatívy (vodík, technické plyny a bioplyny).
Vyzerá to ako dobrý kompromis. Jadro a čistejší plyn môžu nahradiť technológie, ktoré ohrozujú životné prostredie omnoho viac – napríklad uhoľné elektrárne. Napriek tomu vyvolal uniknutý návrh kritiku viacerých vlád, organizácií (napríklad Rímsky klub), dokonca aj skupiny expertov, ktorí radili EK pri návrhu zelenej taxonómie.
Za zdanlivo dobrým kompromisom sa totiž skrýva niekoľko problémov. Spaľovanie zemného plynu nemôže byť uhlíkovo neutrálne bez technológií zachytávania a uskladňovania uhlíka. Tie síce existujú, no od ich masového nasadenia sme ďaleko. Technologicky aj potrebným investíciami.
Investície do plynu uberajú z peňazí, ktoré by mohli ísť do využívania obnoviteľných zdrojov, modernizácie sietí, posilňovania úspor či lokálnej energetickej sebestačnosti. Výhodné nemusia byť ani v prípade, ak plynárenská infraštruktúra v budúcnosti poslúži „zeleným“ plynom. Na ich výrobu (napríklad vodíka) totiž bude potrebná energia, ktorá mohla byť využitá efektívnejšie priamo. Veľké investície využiteľné lepším spôsobom môžu dlhodobo uviaznuť aj v jadre.
Dobrou správou aspoň je, že sa investície do zemného plynu a jadra nedostali do kategórie „udržateľných“. Európska taxonómia necháva pootvorené dvere ich financovaniu. Investori však budú o budúcich projektoch veľmi starostlivo premýšľať. So zhoršujúcimi sa dôsledkami klimatickej krízy budú environmentálne neudržateľné projekty stále ťažšie obhájiteľné.