Podľa všeobecnej predstavy by taký diplomat mal mať v kufri predovšetkým plno neurčitých výhovoriek a čosi ako „kalumet“, teda pomyselnú „indiánsku fajku mieru“, s ktorými si vykračuje do zahraničia a tam odušu rokuje. Teda raňajkuje, obeduje a večeria s partnermi či protivníkmi. Prípadne si potom ešte s nimi posedí v nočnom bare a fajčí namiesto onoho kalumetu aspoň také tie strašne hrubé cigary, len aby sa nepovedalo, a kolega sa cítil vcelku úplne príjemne.
Na druhý deň potom začne opätovné kolo rokovaní, ďalší deň ďalšie, až kým sa niektorý z nich neunaví a nenavrhne niečo, čo tomu druhému, ba dakedy aj im obom, môže pripadať vcelku rozumné. Prirodzene, ak žiadnemu z nich medzitým nestvrdne pečeň, neodídu hlasivky alebo sa rovno z delíria nevykľuje iná objektívna prekážka, ktorá si môže vyžadovať dlhšiu – takzvanú protidiplomatickú detoxikačnú liečbu.
Treba priznať, že takéto mierumilovné nasmerovanie a chápanie tejto bohumilej a ušľachtilej činnosti sa dnes už asi v medzinárodných kruhoch vôbec nenosí. Naopak, človek, ktorý sa jej dopúšťa, je potom isto nie nadarmo tŕňom v oku nielen v zahraničí, ale aj doma. Je zrejmé, že sa vymkol spod kontroly. Dnes, ak sa pozrieme napríklad na takú britskú diplomaciu, povestnú svojimi tradíciami a naplnenú zvyčajne takým tým správnym aristokratickým espritom, poľahky vidíme, že je to už len hudba bájnej minulosti. Kam sa dnes podel diplomat, pôvodne ten nesmierne príjemný elegantný človek neurčitých záujmov?
Svedčí o tom napríklad vystúpenie britskej ministerky zahraničia Liz Trussovej, ktorá sa nedávno prevážala v prilbe a vo vkusnej nepriestrelnej veste na nemeckom (?) tanku v Estónsku rovno popri ruských hraniciach: „Netajila sa tým, že svojím bojovným zjavom sa snažila odovzdať Rusku istý odkaz o svojej pripravenosti vzoprieť sa ruským „agresívnym zámerom".“ Skutočnosť, že mala na sebe nepriestrelnú vestu a prilbu, mala naznačovať vážnosť „ruskej hrozby". Ako jednoducho a rýchlo sa dnes už dá aj v medzinárodnom kontexte povedať veľmi veľa a človek si pritom nemusí ani nič vypiť.
Hlboká diplomatická myšlienka či gesto zo začiatku decembra minulého roku sa ujali v týchto kruhoch pomerne rýchlo. Tak sme mohli nedávno vidieť v súčasnej diplomatickej uniforme, teda v spomenutej nepriestrelnej veste a prilbe, pospolu nášho, českého a rakúskeho ministra zahraničia na Ukrajine. Síce nebolo úplne jasné kde, no istotne tiež na nejakej pomyselnej „čiare dotyku“. Akoby na špici Napoleonovej armády alebo nebodaj Hitlerovho „Wehrmachtu“? Teda aj v dosť porovnateľnom „národnostnom“ zložení oných armád.
No v podobne „hrozivom“ výzore, s oceľovými pohľadmi, ráznymi gestami a slovami. Fajn! Konečne je jasné, že Rusom sa bude rokovať veľmi ťažko! Ale dosť znepokojivé na tomto pozadí je predsa len to, či výlučne iba im.