Naša (európska, slovenská) reakcia sa bude musieť odvíjať od vývoja situácie. No sú veci, ktoré by sme nemali robiť v žiadnom scenári. Prvou je naivná viera, že sa nič podstatné nedeje. Rusko predsa podobným spôsobom obsadilo časť Gruzínska aj ukrajinský Krym. Padali tvrdé slová, no svet šiel ďalej. Plyn tiekol, západné firmy robili biznis v Rusku a ruskí oligarchovia si kupovali európske futbalové kluby a nehnuteľnosti. Koniec koncov Moskva mala predsa prsty aj v odtrhnutí časti východnej Ukrajiny. S tamojšími režimami de facto spolupracovala a dávala im bezpečnostné záruky. Teraz to len sformalizovala.
No je to iné. Ruské vojská oficiálne vstúpili na územie susedného štátu. Nie neoznačení muži v zelenom, armáda. Moskva oficiálne zahodila dohody z Minska. Cez frontovú líniu budú na seba hľadieť dve armády. Potenciál eskalácie je obrovský.
Nejde o nešťastných civilistov v Luhansku, Horlivke a inde. Putinov režim sa nebráni proti „agresii Západu“. Rozširuje svoj vplyv. Obyvateľom okolitých krajín väčšinou nemôže poskytnúť bezpečnostné záruky, nádej ekonomického rozvoja či politickej stability a demokracie. Spolieha sa na silu. Detaily variujú podľa lokálnych podmienok: otvorená kadyrovská brutalita v Čečensku, Lukašenkova autokracia, podnesterský protektorát… Základ je rovnaký: ekonomická a bezpečnostná závislosť od Moskvy.
Nik nevie, kde sú hranice Putinových ambícií. Pravdepodobne neexistujú, práve preto, že ruský útok nie je odpoveďou na „agresiu Západu“ ani na volanie po bratskej pomoci. Je výsledkom kalkulácie príležitostí (napr. oslabenie USA, EÚ) a potrieb (vnútorné posilnenie režimu). Bude po Ukrajine nasledovať Pobaltie? Stane sa terčom hybridných útokov Slovensko? Nevieme. Ale mali by sme byť pripravení.
Prípravy znamenajú je aj čo najrýchlejšie odrezanie sa od závislosti od dovozu ruských surovín. Európa to sľubovala už po 2014, dnes je od ruského plynu ešte závislejšia. Je to trestuhodné hazardovanie s vlastnou bezpečnosťou.
Súčasťou príprav musí byť aj pomoc Ukrajine. Želať si mier je správne. Jednoznačná politická a diplomatická podpora je absolútnym minimom. Hrozbu vojny však nezaženieme tým, že Kyjevu nepomôžeme ustáť ruské útoky – ekonomické, kybernetické či „klasické“ vojenské. Ukrajina potrebuje našu (európsku, slovenskú) pomoc a my by sme ju mali poskytnúť. Bez skrývania sa za „chyby boli na oboch stranách“, „nie sme pripravení“ a „čo my už zmôžeme“.