Hofer bol presvedčený, že ochorenie je ťažké, ale liečiteľné. Sám navrhoval prikladanie pijavíc, vonné masážne emulzie a ópium. Ani po vyše storočí snáh sa lekárom nepodarilo lokalizovať zdroj nostalgie v poruche orgánov. Starosť o nostalgiu sa tak presunula na iné disciplíny.
V 19. storočí smútok za stratenou vlasťou poháňal viaceré národnooslobodzovacie hnutia. V ďalších storočiach však spojenie nostalgie s domovom a vlasťou prestalo byť výhradné a nostalgia sa stala menom pre všeobecnejší smútok za minulým a strateným.
Pred nejakým mesiacom sa nakrúcala televízna debata o nostalgii. Pripravené tematické okruhy naznačovali predpoklad, že nostalgické spomienky na život pred rokom 1989 majú potenciu trhaviny a deštruujú podporu demokratického zriadenia.
Podobne to máme my v plášti spoločenských vedcov a komentátorov života. O nostalgii sme neprestali premýšľať ako Hofer. Vo výskumoch verejnej mienky sa pýtame ľudí, kedy sa žilo lepšie, či dnes, alebo za bývalého režimu, a žiadame, aby porovnávali rôzne stránky života za komunistického režimu so stránkami toho súčasného. Nad rozšírenými odpoveďami „je to rovnaké“ sa znepokojujeme a nad kladným hodnotením minulosti (napr. v zdravotnej starostlivosti, dostupnosti bývania či sociálnej ochrane) zvolávame konzíliá. Vysvetlenia hľadáme v temných postupoch uvažovania ľudí s nižším vzdelaním či v tajuplne prenášaných myšlienkových nákazách v niektorých regiónoch. Tí najsofistikovanejší hovoria o kremeľských trolloch. Namiesto pijavíc a ópia navrhujú zastavovanie diskusií.
A ľudia možno len oceňujú minulé fungovanie verejnej služby preto, že chcú ostať féroví a nezatratiť starostlivých lekárov, nepošliapať niekdajšiu radosť z prideleného bytu a ani napľuť na vlastný život. Chcú ostať celiství a naďalej prepájať seba v rôznych časoch a so všetkými, ktorí nám dovolili ukázať to lepšie v nás.
Harvardská lingvistka Svetlana Boym upozorňuje, že moderná nostalgia nebola vždy skúmaná len ako žiaľ nad nemožným návratom do sveta s jasnými hranicami a hodnotami či ako emócia dopravujúca do zasľúbenej zeme. Nemecký filozof Immanuel Kant pokladal podľa nej nostalgiu spojenú so sebauvedomením za jedinečný estetický cit, ktorý neoslavuje minulosť, ale zväčšuje citlivosť k dilemám života a morálnej slobody.
Citlivosť je však dnes vysmievaná ako precitlivenosť. Je vraj hanba smútiť za časmi, keď sme sa zhodli, že volanie po mieri znamená okamžité zloženie zbraní, a nie dodávky munície. Za časmi, keď sme od druhých neočakávali jedovaté sliny a neobmedzovali sa diskusie. No áno, taký čas nebol nikdy. Bol len čas silnej nádeje, že také časy máme pred sebou.