Teda ako keď niekto chce vysvetliť vzťahy medzi rozmanitými krajinami a spoločenstvami vo veľmi zjednodušenej posunkovej reči. Pobili sa však iba akosi predbežne, teda takpovediac „naoko“. Ale rovno počas oficiálnej návštevy na Taiwane. Bol to boj jak divá sviňa, ktorý nanajvýš kreatívne a brilantne sprostredkoval vzťahy vo vládnej koalícii u nás v pomerne vzdialenej krajine, v ktorej ešte mnohým tamojším obyvateľom uniká istá animozita medzi slovenským ministrom financií Igorom Matovičom (OĽaNO) a ministrom hospodárstva Richardom Sulíkom (SaS).
No to možno pôsobí iba neprehľadným dojmom. Dá sa to pochopiť. Aj keď sú opozičné médiá, alebo aj rozmanití opoziční činovníci úspešne cenzurovaní, predsa je pre človeka z Ďalekého východu pomerne obťažné doceniť túto inšpiratívnu zložku nášho Západu. Napriek tomu, že sami môžu mať podobné vlastné zdroje, ktoré „naši“ len parodovali. Ruvačka vlastne vychádza z dlhodobej tradície po „záverečnej“ v krčme, ktorá sa ako červená niť tiahne (nielen) slovenskými dejinami už od stredoveku. Veď o nej svedčí napríklad starobylá pieseň vagantská, teda vlastne pieseň potulných študentov: Meum est propositum in taberna mori (Zaumienil som si, že zomriem v krčme). Býva datovaná až kdesi do roku 1163.
Liturgický jazyk i hudobný nápev sa časom z tohto prostredia vytratili, no dobre nachmelená junácka pasovačka plynule prešla z krčiem až do novodobých parlamentov a súčasnej kultúry. Je isto iba otázkou času, kedy sa objaví aj v diplomacii, veď odkedy ministri zahraničia, prezidenti a podobne chodia po svete v prilbách a v nepriestrelných vestách, celková nálada spoločenstiev sa nesmierne huncútsky tiež mení sama osebe.
Proti tomu môže byť taká obyčajná bitka vždy pochopená výlučne len ako mierumilovné a nesmierne vtipné gesto. Tak to predviedli aj naši poslanci či členovia delegácie, a to, ako to poňali v hostiteľskej krajine, zrejme už nie je ich starosť. Ak to pochopili – dobre! Ak to nepochopili – tiež dobre! Kto by nekvitoval s najhlbším dojatím historické slová jedného z priamych veteránov Prvej slovenskej bitky na Formose, poslanca Andreja Stančíka (OĽaNO): „Bolo nesmierne zaujímavé spoznať vzdialenú demokraciu s takou rozvinutou ekonomikou a technológiami. Aj keď nás delia tisíce míľ, cítili sme sa veľmi blízko.“
Z toho mohol vyplynúť iba jeho vlastný, jednoznačný a mimoriadne povzbudivý záver: „Verím, že táto návšteva prehĺbila naše vzťahy a bude prínosná pre obe krajiny.“ V prostredí OĽaNO podobná myšlienka, prestupujúca svojou vyspelosťou úzke regionálne hranice, nemôže nikoho prekvapiť. Nuž, našťastie, ešte vždy sa môžeme utešiť myšlienkou českého aforistu Gabriela Lauba: „Nijaký národ nemôže byť hlúpejší ako iné národy – nech sa o to usiluje akokoľvek.“