Samozrejme, všetci sa zhodnú na tom, že ceny energií treba znížiť. Horšie je to s otázkou „ako“. Konať však treba rýchlo: drahé energie, najmä s blížiacou sa zimou, rozložia verejné rozpočty, spôsobia sociálnu krízu, politickú nestabilitu a k moci môžu pomôcť extrémistom.
Ďalšie kolo rokovaní ministrov sa očakáva na konci septembra. Dva týždne majú pomôcť prekonať rozdiely, nájsť kompromis. Na časti riešení sa európske krajiny zhodnú pravdepodobne ľahko, treba doladiť len technické detaily. Sú medzi nimi zdanenie bohatých ziskov spoločností, ktoré vyrábajú energiu z lacnejších zdrojov, no predávajú ju za súčasné vysoké ceny. Zdanenie firiem, ktoré bohatnú na vysokých cenách fosílnych palív. Alebo záchranné pôžičky tým energetickým firmám, ktoré sa pre vysoké ceny energií na burzách ocitli pred krachom.
Nič z toho však nerieši dva základné problémy: ceny energií a ich spotrebu.
Členské štáty sa dokážu dohodnúť, že únia ako celok potrebuje šetriť. No keď sa má cieľ konkretizovať pre jednotlivé krajiny, je to zložitejšie. Keď EÚ pred pár mesiacmi rokovala o pláne, ako sa zbaviť závislosti od ruských energií, roztrhlo sa vrece so žiadosťami o výnimky. Bývalý slovenský minister hospodárstva po návrate z Bruselu triumfálne oznámil, že v rámci plánu na šetrenie energiami budeme môcť našu spotrebu v skutočnosti zvýšiť! Takéto politické „víťazstvá“ sú niekedy jednoduchšie než poctivá snaha o riešenie. V konečnom dôsledku sú však bezcenné: ak budú energie extrémne drahé, spotreba sa zníži. Výnimka-nevýnimka. Ľudia a firmy si ju nebudú môcť dovoliť.
Napriek tomu časť krajín (napríklad Poľsko) trvá stále na tom, že šetrenie energiami má byť dobrovoľné (Európska komisia navrhla povinné znižovanie spotreby).
Ešte slabšiu podporu má návrh na zavedenie stropu, za ktorý EÚ nakupuje zemný plyn. Z Ruska alebo od všetkých. O dôsledkoch takéhoto riešenia možno diskutovať – predajcovia môžu plyn predať inde, Rusko sa môže rozhodnúť, z politických dôvodov, že ho bude radšej páliť. Je to však teoretická debata. EÚ sa na takejto forme cenového stropu pravdepodobne nikdy nedohodne. Nedovolí to odpor krajín, ktoré stále dovážajú veľké množstvá zemného plynu (z Ruska aj z iných zdrojov).
Z krátkodobých riešení tak v lepšom prípade môžeme na európskej úrovni očakávať už len dohodu na krízovej intervencii do trhu s elektrickou energiou. Zvyšok je v rukách národných vlád. Tie budú musieť zabrániť, aby sa energetická kríza naplno transformovala do sociálnej, hospodárskej a politickej krízy. Zabrániť, aby sa najzraniteľnejší prepadli do energetickej chudoby. Ochrániť domácnosti a firmy najmä regulovanými cenami, v prípade potreby dotáciami. Podobne ako pri pandemickej kríze musia tomu prispôsobiť aj pravidlá riadiace verejné financie (a vôbec sa nezaoberať hlúposťami typu daňovej brzdy).
Na prežitie energetickej krízy potrebujeme európsku spoluprácu. Čakanie na „európske riešenia“ však nemôže byť výhovorkou pre neschopnosť pripraviť národné.