Ani referendum, ktoré sa bude konať o 11 dní, vraj nie je naše. Prezidentka oznámila, že ho vníma ako súčasť „rok a pol prebiehajúcej kampane jednej politickej strany“. Premiér odvolanej vlády ho priamo označil za Ficovo referendum a výraz jeho snahy dostať sa k moci.
Podpora účasti na referende je investíciou aj do spoločenskej súdržnosti. My si však pestujeme tradíciu spochybňovania tohto nástroja. Aj teraz, hoci aktuálna referendová otázka neupiera nikomu práva a ani Pilát by na nej nenašiel vinu.
Otázka sa týka ustanovenia pravidla pre predčasné ukončenie volebného obdobia. Pravidlo jasne stanovuje legitimitu všeľudového hlasovania v prípade veľkej nespokojnosti so spravovaním verejných vecí a uľahčuje parlamentu rozhodnutie o skrátení volebného obdobia. Priamo ani nepriamo nikoho neohrozuje.
Máme si však zapamätať, že to nie je naše referendum, ale Ficovo. Takéto označenie síce neladí s novoročnými rečami o potrebe nerozdeľovania spoločnosti, ale prečo nezúročiť doterajšie investície do démonizovania Smeru? A ďalej neupevňovať predstavu, že všetko, čo z tejto strany zla pochádza, je nečisté a zasluhuje opovrhnutie alebo aspoň ignorovanie? Poruke je aj rastúca drahota a počet domácností, ktoré musia zvažovať každé euro. Prečo teda neživiť odpor k Smeru aj rečami o mrhaní verejnými zdrojmi na zbytočné podujatie?
Dymová clona nenávisti k opozícii takmer zakrýva, že referendová otázka sa nedotýka záujmov žiadnej konkrétnej skupiny, ako to bolo napríklad pri prvom referende, ktoré sa u nás konalo v roku 1994. Týkalo sa prijatia zákona o preukazovaní pôvodu peňazí použitých v privatizácii a aj vo vtedajšej kampani vysoko prevažovalo odrádzanie od účasti. Kladné hlasovanie odporúčali len ZRS a HZDS.
Strana demokratickej ľavice a sociálni demokrati sa k referendovej otázke nevyjadrili, ale občanom odporúčali zúčastniť sa a „prejaviť svoju vôľu“. (Neúspech referenda jeden predstaviteľ SDĽ ex post hodnotil ako „múdre rozhodnutie občanov zabraňujúce selektívnemu vybavovaniu účtov“.) Ostatné politické strany ponúkali hojnosť dôvodov, prečo zostať doma. Demokratická strana využívala aj obavy o našu prijateľnosť v očiach zahraničia. Spolu so Združením podnikateľov Slovenska upozorňovala, že ide o retroaktívnu normu a „referendum spochybní Slovensko v dodržiavaní ľudských práv“.
Dnes ani jeden z vtedajších argumentov pre neúčasť neplatí. Referendová otázka sa pýta na doplnenie Ústavy SR o ustanovenie, ktoré tam chýba aj Ústavnému súdu. Živé však zostávajú dôvody, ktoré v tom čase odznievali v anketách čitateľov. Prezrádzajú rozchod sveta politiky so svetom každodenných starostí. Tí, ktorých zmáhalo zvládanie nedostatku, neprišli pomôcť s riešením „sporov medzi majetnými“.
Môže to byť teraz inak? Prídu aj strádajúci a podporia pravidlá výmeny politických elít a priamu demokraciu? Pravidlá sú to prepotrebné, ale účty sa nimi nezaplatia a polievka sa nenavarí.