Príkladom sú takzvaní „liberálni demokrati“, ktorí nie sú ani liberálni, ani demokrati, a tak dostali nálepku „neomarxisti“. Intuitívne tušíme, že sa tým myslí ich drzosť regulovať ľuďom život, ale pomenovať to novým marxizmom, je iba urážkou toho starého. Rovnako je nešikovné usvedčovať liberálnych demokratov z „neokomunizmu“, pretože ich snaha zmanipulovať a ovládnuť občanov zákazom alternatív k ich jedinej pravde nie je motivovaná túžbou po šťastnej budúcnosti súdržného ľudského kolektívu, ale usilujú o atomizovanú a poslušnú spoločnosť neschopnú postaviť sa diktátu, „vedúcej úlohe“ liberálnych demokratov.
S liberálno-demokratickým mocenským monopolom súvisí posun vo vnímaní ľavičiarov a konzervatívcov. Ľavičiar je podozrievaný z inklinácie k prekonanému kolektivizmu, konzervatívec je vyznávačom prekonaných a vysmievaných tradičných móresov. V snahe neskončiť na dejinnom smetisku sa ľavičiari pokúsili stať sa „novou ľavicou“ alebo „progresívnou ľavicou“, čiže ľavicovými liberálmi. Pravičiari sa pokúsili zblížiť s liberálmi rezignovaním na konzervatívnu agendu a prihlásením sa ku globálnemu kapitalizmu. Tak sa stalo, že pôvodní ľavičiari a konzervatívci dnes v politike hrajú tretie a štvrté husle a ich logá si privlastnili liberálni demokrati, respektíve ich ľavé a pravé klony.
Vždy, keď sa z politiky odstráni súperenie ideológií, zastaví sa kyvadlo medzi rôznymi know-how, ako usporiadať veci verejné a vo voľbách sa miesto konkurenčných politík volia už len konkurujúci si politici, má to rovnaký efekt: spoločnosť stagnuje. Víťazných „liberálnych demokratov“ zákonite poškodila a znemožnila strata nepriateľa. Dôsledkom ich mocenského monopolu je nahradenie tradičnej pravo-ľavej politickej dilemy „progresívnou“ agendou, čiže ad hoc vymyslenými problémami, na ktorých riešení sa dá priživiť a zarobiť.
Výsledkom „progresu“ v réžii liberálnych demokratov je devastácia a regres. Za vyzdvihovanou „hodnotovou“ politikou sa skrýva znehodnocovanie racionálne fungujúcich politík, či už ekonomických, sociálnych, ekologických, alebo kultúrnych. V mene hodnôt liberálni demokrati bez náhrady likvidujú i zvyšky toho, čo ešte v spoločnosti tradične funguje. Ocitáme sa v barbarskom, primitívnom svete na jedno použite. Správny termín pre elitu, ktorá zastavila politické kyvadlo a nárokuje si mocenský monopol na večné časy a nikdy inak, nie je progresívci, ale regresívci.
Máme tu okrem vládnucich regresívcov i regresívcov opozične parlamentných a regresívcov neparlamentných. Ich súperenie sú „preteky ku dnu“. Občania sú publikom, od ktorého sa neočakáva potlesk. Regresívcom stačí, keď držíme hubu a krok.