Pri rozumne znejúcej rade „načo si vyhŕňať nohavice, keď brod je ešte ďaleko“, je problém v tom, že nikdy s určitosťou nevieme, ako ďaleko je brod. Je nepravdepodobné, že nás kríza zastihne pripravených, hoci to, že kríza príde, nie je iba možné, ale je to isté. Energetici napríklad už dlho upozorňujú, že pri výpadku elektriny, black-oute, otázka nestojí „či“, ale „kedy“.
Pre pesimizmus sú solídne dôvody. Jednak je tu fatalizmus ekonomického cyklu, keď sa považuje za samozrejmosť, že spoločnosť na svojom vrchole kolabuje, aby sa prepadla kamsi, odkiaľ môže znova rásť, a potom tu máme nové zelené náboženstvo, ktoré ignoruje fyziku. Bez investícií do elektrických rozvodov sa elektromobily a tepelné čerpadlá stávajú brzdou pokroku. V Nemecku už v praxi zisťujú, že čím viac automobilov sa pripojí k sieti, tým menej elektriny zvýši pre ľudí.
To však o blízkosti brodu nevypovedá. Súbežne s tým, ako sa v mene zeleného náboženstva uzatvárajú elektrárne na fosílne palivá a budujú sa kontroverzné veterné a solárne náhrady, zvyšuje sa cena energií. Zvyšovanie ceny likviduje energeticky náročné priemyselné podniky. Ako sa zatvárajú hute a chemičky, a priemysel sa z Európy sťahuje tam, kde sa na zelené náboženstvo neverí, klesá spotreba elektriny. Brod sa teda vzďaľuje.
Keďže všetko súvisí so všetkým, môžeme očakávať, že pokles reálnej ekonomiky bude sprevádzaný znižovaním životnej úrovne. Bude ubúdať ľudí, ktorí niečo reálne vytvárajú a, naopak, pribudnú tí, ktorí sú pre spoločnosť neužitoční. Logicky by v spoločnosti mala rásť nespokojnosť, spôsobená rastúcou nezamestnanosťou, znižovaním príjmov a všeobecným pocitom, že dobre už bolo. Že by sa teda brod, naopak, približoval?
Historická skúsenosť s prognózami hovorí, že sa zakaždým stane čosi, s čím prognostici nerátali. Hoci temné prognózy pôsobia reálnejšie ako ružové sny, aj katastrofické scenáre sa zvyknú mýliť. Nikdy nevieme, ako zafunguje ľudský faktor. Prognostik vychádza z histórie a je ovplyvnený vlastnou životnou skúsenosťou. Pokiaľ však ide o budúcnosť, je odkázaný na nespoľahlivú krištáľovú guľu.
Generácie, ktorým patrí budúcnosť, už nemajú žiadnu skúsenosť so svetom, v ktorom sa budúcnosť centrálne plánovala a v ktorej sa nerátalo s krízou z nadvýroby, jednoducho preto, lebo sa namiesto konkurenčného súťaženia plnil plán. K slovu sa dostávajú generácie, ktoré majú skúsenosť iba so svetom, v ktorom sa vlastníctvo netvorí budovaním, ale privatizáciou. Do hlavy im, samozrejme, nevidíme, ale dá sa predpokladať, že im práca nič nehovorí. A je dosť dobre možné, že než by sa unúvali lopotiť, radšej sa budú uskromňovať.
Brod teda možno bude o čosi ďalej s príchodom generácií, ktoré sa rozhodnú majetok nehromadiť, ale sa oň deliť. Už dnes počujeme o mladých, ktorí pred autom uprednostňujú bicykel, kvôli uhlíkovej stope preferujú konzumáciu chrobákov a než by mali bývať v prímestských satelitoch, radšej volia garsónku alebo ostanú bývať u rodičov. Ak im to zelené náboženstvo vydrží, zaobídu sa nielen bez fyziky, ale ideálne aj bez detí.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.