Minulé vojny zhodnotili ich účastníci ako číre zlo, tragédiu a zmar a je isté, že budúce vojny sa spätne budú hodnotiť rovnako. Napriek tomu vidíme, že pre ľudí znudených dlhým mierom, má vojna isté čaro. Tešia sa z existencie nepriateľa, ktorého možno poraziť v boji. Generácie vyznávajúce pacifizmus striedajú generácie militantné, túžiace po konfrontácii. Ukazujú to prieskumy, v ktorých rastie podpora povinnej vojenskej služby.
Súhlas s vojnou predchádza v spoločnosti dôvodom na vojnu. Obraz nepriateľa nie je dôsledkom konfrontácie, ale jej príčinou. Temná potreba niekým pohŕdať, nenávidieť, si hľadá cieľ dávno predtým, než sa pre konfrontáciu nájdu racionálne argumenty. Vojna nie je reakciou na nepriateľstvo. Je nepriateľstvom.
V histórii sa vojny viedli o územie, o obyvateľstvo, ktoré si víťaz podmanil. V moderných vojnách ide o peniaze. Pre typickú vojnu sa umelo vytvorí zámienka. Tá ospravedlní trestnú výpravu proti zloduchovi, ktorý zhodou okolností disponuje ropou. Niekedy je však zmyslom vojny vojna samotná, ako príležitosť zarobiť na kontraktoch pre armádu. Zo štátnych rozpočtov sa namiesto verejnej infraštruktúry a sociálnych výdavkov financujú pre vojakov zbrane, munícia, uniformy a proviant. Vojna je príležitosťou zbrojiť.
Politicky je vojna alibi pre neschopných politikov. Vojna je univerzálny liek na krízy všetkého druhu. Na krízu z nedostatku i krízu z nadvýroby. Vojna umožňuje obmedziť občianske práva, zákonné nároky či slobodu slova. Logicky vojnu sprevádza nedostatok, chaos, chudoba či nesloboda. Vojna pravidelne prichádza vtedy, keď by prospech zo spoločenského pokroku mala mať okrem úzkej elity i široká verejnosť. S tým totiž systém založený na konkurencii a konfrontácii neráta. Neviditeľná ruka trhu dokáže kapitál iba koncentrovať, na jeho spravodlivé delenie nemá know-how.
Vojna má v kapitalizme svoju funkciu. Umožňuje reštart systému. Kapitalizmus je ako ten Fénix, ktorý sa rodí z popola. Keď spoločnosť zbohatne, stáva sa pohodlnou, lenivou, stráca motiváciu tvrdo pracovať. Na opätovné naštartovanie ekonomiky, ale i spoločenskej dynamiky kapitalizmus potrebuje trosky, zmar. Bez vojny hrozí kapitalistom socializmus.
To, čoho sa politik desí, čo mu spôsobuje nespavosť, je spoločnosť, ktorá by ho nepotrebovala. Spoločnosť harmonická, slobodná, mierumilovná. Spoločnosť sebavedomých občanov, ktorí odmietajú politický dozor. Je to strach zo sociálnej spravodlivosti, medzigeneračnej solidarity a tolerancie odlišností, kvôli ktorému politik preferuje konfrontáciu a pred mierom inštinktívne uprednostňuje vojnu.
Otázka nestojí tak, či nás politici zavlečú do vojny. Určite áno. Ide iba o to, kedy to bude, s akým nadšením to prijmeme a či tá vojna bude posledná.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.