Švédsko oficiálne skoncovalo s dve storočia trvajúcou politikou nezapájania sa do vojenských aliancií, ktorá prežila dve svetové vojny aj studenú vojnu. Nebola to prísna neutralita – počas studenej vojny mal Štokholm jednoznačne bližšie k Západu a aj po jej konci rozvíjal vojenskú spoluprácu so severskými krajinami aj s NATO. Napriek tomu je vstup do aliancie výraznou zmenou, ktorú by ešte pred časom nepodporila väčšina Švédov ani ich politická reprezentácia.
Situáciu zmenil ruský útok na Ukrajinu roku 2022. Počas studenej vojny Švédi mohli veriť, že sa so Sovietmi dá diskutovať (a ide to ľahšie, ak je krajina mimo NATO). Novodobé ruské agresie na Kaukaze, proti Moldavsku, dokonca aj anexiu Krymu a útok na východnú Ukrajinu mohli chápať ako provokácie, ktoré sú nebezpečné pre bývalé ruské kolónie, no Švédsko existenčne neohrozujú.
Ruský útok z februára 2022 bol však iný, rozsahom aj cieľmi. Vyjadrenia predstaviteľov Putinovho režimu potvrdzovali, že Ukrajinou sa to skončiť nemusí. Švédsko sa stále nemuselo obávať bezprostredného konvenčného útoku, výrazne však narástlo jeho riziko v bezprostrednom susedstve, napríklad v Pobaltí. Navyše rozhodnutie Fínska vstúpiť do Severoatlantickej aliancie by mu skomplikovalo bilaterálnu obrannú spoluprácu.
Situácia je o to nebezpečnejšia, že Rusko sa už nespráva ako racionálna veľmoc, kalkulujúca záujmy a prostriedky na ich dosiahnutie. Jeho politika je ťažko predvídateľná. Ako mocnosť v úpadku je ochotné hrať vabank – najmä pokiaľ ho vedie režim, ktorý sa snaží udržať vypätým nacionalizmom a imperializmom. Napriek ruským vyhrážkam je tak Švédsko po vstupe do aliancie bezpečnejšie.
Z pohľadu Moskvy je to strategická porážka. Do Severoatlantickej aliancie, ktorú označuje za nepriateľa, vstúpili dve susedné krajiny. Baltské more obklopujú aliančné krajiny. Putinova propaganda to však určite využije na posilnenie naratívu, ktorým vysvetľuje svoj neúspech na Ukrajine a posilňovanie autoritárskeho režimu: Rusko je vo vojne s „kolektívnym Západom“.
Pre Európu je to dobrý krok. Nateraz je jej bezpečnosť spätá so Severoatlantickou alianciou. Švédske (a fínske) vojenské kapacity aj poloha ju v čase zvýšených rizík posilnia práve v smere, odkiaľ dnes prichádza najväčšia hrozba: na východnom krídle.
Silnejšie spojenectvo bude výhodou aj v prípade, že Spojené štáty stiahnu z Európy svoj bezpečnostný dáždnik. Po švédskom a fínskom vstupe už nie sú v aliancii len dve členské krajiny únie, Rakúsko a Írsko. Koordinácia medzi európskym krídlom aliancie a EÚ, ktorá má vlastné obranné plány, bude jednoduchšia a európska obrana účinnejšia. NATO tak bude bližšie k tomu, čo od neho predovšetkým potrebujeme: organizáciou kolektívnej obrany európskych krajín.