Dvaja sú za pokračovanie vojny do posledného Ukrajinca a dvaja za ukončenie vojny, pretože v nej zomierajú ľudia. Dvaja premiéri debatujú o hodnotách, obrane pred agresorom a zvrchovanom ukrajinskom práve na členstvo v NATO. Druhí dvaja pragmaticky konštatujú, že Ukrajinci sami, ani s podporou Západu nemôžu vyhrať, pretože Rusi si nemôžu dovoliť prehrať. Je to klasická debata jeden o voze a druhý o koze.
Premiéri sa stretli, aby zistili, či Vyšehradská (visegrádska) skupina má ešte zmysel. Donald Tusk, Viktor Orbán a Robert Fico sú starí známi, nový je iba Petr Fiala, a tak sa dalo vopred tušiť, ako to dopadne: máme rôzne názory, ale sme schopní spolu hovoriť. Na budúcnosť V4 sa pozeráme s miernym optimizmom. Koniec koncov, aj pri Ukrajine sa na tom najdôležitejšom zhodnú: nepošlú na Rusov svojich vojakov.
Poľský premiér na ceste do Prahy listoval v memorande, ktoré 15. februára 1991 podpísali v maďarskom Visegráde prezidenti József Antall, Lech Walesa a Václav Havel. Dôležitejší než samotný text, z ktorého Tusk citoval, bol vtedy medzinárodný kontext, kvôli ktorému Havel visegrádsky blok inicioval. Videlo sa mu rozumné, aby postkomunistické krajiny koordinovali svoj pochod na Západ a neprekážali si vo dverách.
Atmosféra vo Visegráde bola formálna, nič srdečné. Medzi prezidentmi panovala rivalita, keď Walesa žiarlil na Havla a Antal bol prezidentom bez praktického politického vplyvu. Ako reportér som mal vo Visegráde pocit, že strácam čas sledovaním pôrodu mŕtvo narodeného dieťaťa. Lenže to dieťa je stále živé a dokonca práve dospelo do Kristových rokov!
V4 pravidelne vyvoláva averziu a napísalo sa už mnoho článkov za jej zrušenie. Ich autormi sú milovníci EÚ, ktorí v spolku stredoeurópskych krajín vidia riziko pre úniovú integráciu. Akýsi „truc podnik“ periférie proti Bruselu, ktorý to s nami, podľa nich, myslí dobre. Zaujímavejšie je premýšľanie nad tým, čomu V4 vďačí za to, že prežila.
Výhodou tohto susedského spolku je paradoxne jeho neformálnosť. V EÚ vystupujú krajiny Visegrádu každá za seba, neraz si i konkurujú. Ak sa na niečom zhodnú, je to O. K., ak sa nezhodnú, nič sa nedeje. V4 pripomína ponornú rieku, ktorá sa vynára, stráca, ale trvá. Bez ohľadu na to, kto kde práve vládne: pretrváva totiž stredoeurópske susedstvo národov s podobným geopolitickým osudom.
Z jednej strany nevyzerá reálne, že by sa V4 zjednotila a vyvzdorovala si od Bruselu slušné zaobchádzanie. Z druhej strany však túto východnú perifériu Západu spája podobná historická skúsenosť života na jednej strane železnej opony. Spoločná nostalgia drží V4 pokope väčšmi než ekonomické partnerstvo či politické ciele. Vyšehradská skupina sa nerozpadne prv, než tá nostalgia odznie s generáciami, ktoré si pamätajú spoločnú minulosť. Navyše hrozí, že nás čaká spoločná budúcnosť.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.