Najprv si povedzme, čím zverejnený návrh nie je. Vôbec nehovorí o vzniku „európskej armády“. Za týmito slovami sa už poschovávalo čokoľvek: od úprimného priania posilniť európsku obranyschopnosť, po viac či menej otvorený antiamerikanizmus. V konečnom dôsledku je to logický nápad: nemôžeme sa donekonečna spoliehať na ochranný dáždnik Spojených štátov. A ako v mnohých iných prípadoch, aj pri obrane platí, že spoločné kapacity sú efektívnejšie a účinnejšie, než dvadsaťsedem samostatných.
Lenže tam zďaleka nie sme. Obrana je v rukách členských krajín a tie sú na akékoľvek zasahovanie do svojich kompetencií žiarlivé (v poslednom čase zvlášť). Pred časom sa EÚ dohodla na vytvorení spoločných jednotiek, ktoré dokáže rýchlo nasadiť v krízových oblastiach. No v utorok zverejnený plán sa ich netýka.
Nie je ani európskym pokusom o náhradu NATO. Ak v amerických prezidentských voľbách zvíťazí Donald Trump, transatlantické obranné partnerstvo utrpí. Ani v takom prípade však EÚ Alianciu nenahradí – európski členovia sa skôr pokúsia využiť jej štruktúry na pokračovanie spolupráce, bez Washingtonu. Aj keď to bude proces s neistým koncom (naviac komplikovaný členstvom Turecka).
Zverejnená stratégia sa zameriava len na európsky zbrojársky sektor. Keď minulý rok únia prisľúbila Ukrajine milión delostreleckých nábojov, ozývali sa pochybnosti, či to dokážeme splniť. Nedokázali sme. Pri veľkej snahe dokážeme do konca marca dodať maximálne polovicu z toho. Európsky obranný priemysel nemá dostatočné výrobné kapacity. Neoslabili ho len roky nízkych obranných výdavkov, ale aj roztrieštenosť.
Európska únia má ako celok ekonomiku porovnateľnú so Spojenými štátmi. Má obrovský jednotný trh. No v zbrojárskom sektore to nie je podstatné. Hlavným zákazníkom sú vlády – a na rozdiel od jednej americkej, v Európe ich je dvadsaťsedem. Každá s vlastnými záujmami, individuálnymi dohodami s dodávateľmi, viaceré s domácim zbrojárskym priemyslom, ktorý prostredníctvom štátnych rozpočtov podporujú.
O úspechu snáh postaviť európske zbrojárstvo opäť na nohy tak nerozhodne to, koľko peňazí do toho EÚ vrazí. Nebude ich veľa. V spoločnom fonde na podporu obranných investícií bude jeden a pol miliardy eur. Zlomok z potrebnej sumy, lebo ak má byť podľa komisára Thierryho Bretona európske zbrojárstvo konkurencieschopné, potrebuje sto miliárd. Francúzsko a Estónsko navrhli vytvorenie samostatného rozpočtu financovaného zo spoločného európskeho dlhu. Takmer určite neuspejú. Drvivá väčšina peňazí tak pôjde z národných rozpočtov. Otázkou je, ako efektívne.
V ideálnom prípade by európske krajiny nakupovali obranné zariadenia spoločne. Hovorí sa o tom už niekoľko rokov, ďaleko sme sa však neposunuli. Vlády stále uprednostňujú partikulárne národné (či inak spriaznené) záujmy pred spoločnou obranou. V čase mieru je taký prístup neefektívnym mrhaním. V čase ohrozenia, aké dnes pre Európu predstavuje Rusko, je nezodpovedným hazardom.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.