Bývalá premiérka sa však rozhodla, že bez boja sa nevzdá. Urobila ďalší zo svojich ideologických obratov. Z mladej ľavičiarky protestujúcej proti Margaret Thatcherovej sa kedysi stala centristickou liberálnou demokratkou, neskôr konzervatívnou poslankyňou. Zo zástankyne zotrvania Spojeného kráľovstva v EÚ tvrdou brexiterkou. Keď v úrade premiérky vystrašila investorov návrhom neoliberálneho rozpočtu tak, že takmer potopila britskú ekonomiku, pokúsila sa zachrániť (neúspešne) návratom do mainstreamu. Teraz skúša svoju kariéru oživiť ďalšou inkarnáciou: populistickým trumpizmom, živeným konšpiračnými teóriami.
Jej nedávna účasť na konferencii amerických trumpovských konzervatívcov by bola sama osebe dosť šokujúcou správou. Predsa len, ide o bývalú premiérku a súčasnú poslankyňu. Takéto ideologické extrémy nie sú v britskej politike bežným zjavom.
No potom prišlo jej vystúpenie, v ktorom z konca svojej premiérskej kariéry vinila akési temné sily ťahajúce za nitky politiky, environmentálnych extrémistov či dokonca „transaktivistov“. Do zbierky nezmyslov „alternatívnej pravice“ už chýbal len Soros, Rothschildovci či kanibalské globálne elity.
Prečo nás to má vôbec zaujímať? Je dosť pravdepodobné, že jej stávka na konšpiračné nezmysly nevyjde a jej politická hviezda definitívne zapadne. Britskí toryovci majú predsa len pevnejšie pravidlá, štruktúru než americkí konzervatívci, a tento druh populizmu u nich jednoducho neuspeje. Liz Trussová je však v istom zmysle obrazom súčasného pravicového, kultúrne konzervatívneho populizmu.
Viktor Orbán by nedokázal vybudovať svoj klientelistický, skorumpovaný systém, ak by vo verejnosti neživil vieru, že Maďarsko čelí zlovoľnému sprisahaniu a on je jeho jediným ochrancom. Jeho politická rétorika je nikdy sa nekončiacou konfrontáciou s imaginatívnym nepriateľom: s liberálmi, so socialistami, s Bruselom, demokratmi, LGBTI+ komunitou…
Robert Fico môže ďakovať za návrat na premiérsky post extrémnej neschopnosti Matovičovej i Hegerovej vláde. A svojej ochote zneužiť akúkoľvek krízu (pandémiu, ruskú agresiu voči Ukrajine, energetickú krízu) šírením konšpirácií, rozdeľovaním spoločnosti a zvaľovaním viny na zástupné ciele (čím menej sú schopné brániť sa, tým lepšie).
Samozrejme, s výdatnou pomocou sociálnych sietí. Pre značnú časť spoločnosti sa stali hlavným zdrojom informácií – v naivnej viere, že predstavujú „slobodnejší“ či „demokratickejší“ informačný priestor než tradičné médiá.
Je to výhodný obchod. Pre sociálne siete, ktorých biznismodel stojí na radikalizácii verejnej diskusie a šírení (najmä negatívnych) emócií, aj populistov, ktorí o to isté opierajú politické kariéry.