Najmä novinárky alebo moderátorky v poslednom čase odpadávajú jedna za druhou, opozícia smelo tlačí k múru nielen vládu, ale často aj celé susedné štáty. Nezriedka má dokonca jednotný názor s pani prezidentkou, o ktorej to potom jej hovorca musí zdĺhavo vysvetľovať, totiž, že niečo nielenže tak nepovedala, ale nikdy to tak vlastne ani nemyslela. Čo celkovú situáciu upokojuje prirodzene iba zdanlivo. Vynárajú sa tak postupne pred nami rôzne nehorázne prešľapy, ktoré spoločnosti možno iba ťažko odpustiť.
Kedysi k nim patril iba alkohol. Pri niektorých politikoch azda v takej umiernenej forme, no isto zriedkavejšie dokonca i ťažké drogy. No dnes už oboje stráca pôvodnú účinnosť. Napríklad známu novinárku aj s priateľkou obťažuje v noci nevkusnými sexuálnymi návrhmi na mol opitý neznámy taxikár. No ten namiesto toho, aby sa ospravedlnil, sa oháňa tvrdením, že vôbec nepije, ba že v tú noc dvakrát fúkal pri policajnej kontrole.
Čím vlastne narúša dôveryhodnosť príslušných vyjadrení a článkov, lebo každému je zrejmé, že triezvy by ich obťažovať nikdy nemohol alebo jednoducho nedokázal. Možno – ale nechcem vyznieť celkom impertinentne – by po tom napokon ani netúžil. Išlo by o netaktné popretie ich nespochybniteľnej permanentnej zvodnosti. Ak by to tak totiž bolo, potom by – na druhej strane – tieto osobnosti nemohli zas dôveryhodne tvrdiť, že ich vlastne nikto nesleduje alebo nečíta, ba že sa tu už vôbec nemôžu demokraticky vyjadrovať.
Iba mimoriadne citlivým bytostiam môže prekážať zosuroveným poslancom pohodený papierik zo sójovej tyčinky v parlamente, no nijako sa ich nedotknú na štátnom znaku prevesené „marinované“ ponožky iného poslanca, a to rovno v rokovacej sále. Pritom sa ako prekážka v riadnej politickej práci môže napríklad prejaviť aj úplná malichernosť (?), napríklad opakované znásilnenie neplnoletých žiačok, teda až budúcich riadnych občianok. Veď proti tomu namietajú aj všelijakí právnici či preťažené súdy.
Treba si položiť otázku, kedy by sa nás všetkých zmocnil takýto „nadhľad“. Lebo prechádza už aj do jazykového tvaru hlbších politických či politologických analýz. Pri náročnom spresňovaní výrazov sa napríklad dozvedáme, že tí zlí politici, totiž tí z opačnej strany chodníka, „kadia pred dvere“ (!), prípadne „močia do bazénu“ a podobne. To má asi vzbudzovať dojem akejsi nadmieru milej intimity či prítulnej dôvernosti. Zrejme popri neskrývanej erudícii horlivých autorov.
Nie je to však dobré a právom sa toho možno báť. Býva potom len otázkou veľmi krátkeho času, ako som sa dočítal v mrazivých memoároch nacistického vojaka z druhej svetovej vojny, kedy tento jazyk nenávisti plynule prejde aj do pôvodne celkom „neosobných“ vojenských povelov: „Na hniezdo tých smradľavých svíň vpravo, cieľnik tri, krátkymi dávkami, páľ!“
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie