Zaujímavejšie než výsledok je to, ako ho režim dosiahol. Autokratické režimy však fungujú ako čierne skrinky, z ich vnútra máme málo informácií – pokiaľ sa nerozbijú. Niečo však predsa vieme. Napriek viac ako dvom desaťročiam propagandy, agresiou vybičovanému nacionalizmu a mimoriadnej (aj na moderné ruské pomery) koncentrácii moci, musel Putinov režim prijať pred voľbami mimoriadne opatrenia.
Najviditeľnejší kritik (a zatiaľ najefektívnejší politický oponent) Alexej Navaľnyj bol vo väzení zabitý. Ďalšie výrazné opozičné postavy, ako Vladimir Kama-Murza či Iľja Rašin, sú za mrežami. Vo väzení alebo zadržaní sú prominentní členovia Navaľneho tímu (Vadim Ostanin, Xenia Fedejeva, Igor Sergunin…). Agresiu proti Ukrajine využil Putin na posilnenie cenzúry. Zostávajúce opozičné médiá boli zavreté alebo vyhnané do zahraničia. Pred súd sa dostávali aj malé prejavy nesúhlasu. A nakoniec, režim využil formalistické príčiny, aby vylúčil z volieb aj posledného ako-tak vážneho protikandidáta, Borisa Nadeždina.
Parafrázujúc slová hlásnej trúby režimu Peskova, voľby boli, z pohľadu výsledku, v podstate zbytočné. Vyhodené peniaze. Načo potom táto fraška?
V autokraciách nie sú voľby mechanizmom výberu (a výmeny) držiteľov moci. Plnia iné funkcie, pre režim často rovnako dôležité. Ten si dokáže udržať moc kombináciou represie, kooptácie a legitimity. Prezidentská fraška v Rusku mohla pomôcť s poslednými dvoma.
Zinscenované voľby síce nedávajú opozícii reálnu šancu vyhrať, no podporovateľom režimu dávajú príležitosť preukázať lojalitu, napríklad zapojením sa do propagandy, organizácie „kampane“. Režim tak môže získať dôležité informácie o miere (aktívnej) podpory skupín, ktoré na prežitie potrebuje, napríklad miestnych elít. Putinovi stávka na rýchle víťazstvo na Ukrajine nevyšla. Pripravuje sa na dlhú vojnu, v ktorej ich bude potrebovať, pre mobilizáciu a fungovanie vojnovej ekonomiky.
Volebné divadlo režimu nedá demokratickú legitimitu – len mimoriadne zaslepený putinofil by v ňom mohol vidieť skutočnú súčasť politických alternatív. Legitimita režimu však môže mať aj iné zdroje. V tomto prípade je to kontrola nad situáciou. Aj keď sa už dva roky neúspešne pokúša obsadiť Ukrajinu, napriek dôsledkom sankcií, rastúcej závislosti od Číny, Putin má krajinu stále po kontrolou a bežní Rusi sa nemusia „obťažovať“ myšlienkami na zmenu. Cieľom volebnej frašky, represií a manipulácií nebol výsledok, ktorý by ukázal vysokú podporu Putinovi. Ale výsledok, ktorý by ukázal zbytočnosť odporu.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.