Tiež platí, že silnejší majú tendenciu sa rozpínať tak dlho, kým nenarazia na odpor. Preto vojny. Vojny nemenia fungovanie geopolitiky. Rozhodujú, kto zostane najsilnejším, alebo kto sa najsilnejším stane. Je rozumné si všimnúť, že opakom vojny nie je mier, ale prímerie.
Romantická predstava sveta, v ktorom sa hegemón altruisticky stará o harmonické spolunažívanie komunity národov, sa bije s večnou realitou, kedy prvoradou starosťou hegemóna je podržať si hegemóniu. Nič nám nebráni idealizovať si mocných, predpokladať u nich vieru v demokraciu, rešpekt k ľudským právam, obranu voľného trhu alebo lásku k prírode. Je však dobré vedieť, že mocný je garantom spomenutých cností iba vtedy, keď z toho profituje. A profituje vtedy, keď má nad ostatnými prevahu. Kto sa nepodvolí dobrovoľne, stáva sa konkurentom, nepriateľom, ktorého treba poraziť.
Medzinárodné právo definuje vzťahy krajín v režime prímeria, ale nie je nadradené právu silnejšieho. S rezignáciou na prímerie rezignuje medzinárodné spoločenstvo na medzinárodné právo. Samozrejme, nedobrovoľne. Na slabých, ktorí sa medzinárodného práva dovolávajú, sa neberie ohľad za situácie, keď sa vo vojne nanovo rozdávajú karty. Dnes na prímerie, z ktorého profitovali USA, rezignuje Rusko s Čínou a hrá sa o náhradu unipolarity multipolaritou.
Vojna je dôsledkom globálnej nestability. Jej paradoxnou príčinu je, že sa hodnôt, ktorými účelovo šermoval hegemón, drzo dovolávajú, v neprospech hegemóna, jeho oponenti. Argumenty pre koniec americkej nadvlády, ktoré rezonujú nielen v Rusku a v Číne, ale aj v mnohých krajinách Afriky, Ázie či Latinskej Ameriky, sú vzájomne výhodný obchod, dodržiavanie medzinárodného práva, ale i ľudských práv či ochrany prírody hegemónom – v krajinách, ktoré kontroluje. Konflikt na Ukrajine pozoruje svet ako konfrontáciu USA prostredníctvom Ukrajincov s Ruskom. USA v tejto vojne riskujú, že sa ich svet prestane báť.
Globálne súvislosti zdanlivo lokálneho konfliktu na Ukrajine sú natoľko dramatické, že je vylúčený mier. Reálne je iba prímerie. Či ho Američania s Rusmi dohodnú pred vojenským kolapsom ukrajinskej armády, alebo až po vojenskom kolapse Európy, na princípe prímeria nič nezmení. Prímerie je stav, keď nepriateľstvo trvá, ale netečie krv. Je to čas, keď sa obidve strany konfliktu môžu sústrediť na zbrojenie, výcvik armád, teda na prípravu ďalšej vojny.
Prímerie funguje ako oddychový čas. Dnes ho, zdá sa, väčšmi potrebuje Amerika, ktorá zistila, že nedokáže Rusko poraziť a ani príliš oslabiť a súčasne si z prestížnych dôvodov nemôže dovoliť kapituláciu. Američania sa však nebudú s prímerím ponáhľať, ak budú ochotní za americké záujmy po Ukrajincoch zomierať napríklad Francúzi, Poliaci alebo Česi.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.