Odbory boli aktuálne hneď po nástupe kapitalizmu, ktorý u nás nastúpil až po socializme, a preto sa nemožno čudovať, že každý, kto si túto zmenu všimol, to moderoval tak, ako prišlo. O danú televíziu sa muselo bojovať v uliciach a boje dokonca dočasne zjednotili ľavicu a pravicu, ktoré stáli v jednom šíku, prerušovanom iba krátkymi prestávkami na propagáciu pozoruhodných a užitočných výrobkov, bez ktorých si život vôbec nemožno predstaviť. No ak sa vhodne spropagujú, možno si život bez nich spravidla predstaviť ešte menej, ako bolo to pôvodné „vôbec bez nich“.
Celkom ho prestúpi naliehavá túžba napríklad po nejakom vhodnom šampóne alebo hriankovači. Ľud v tomto boji, prirodzene, zvíťazil, a tak oná reklama, ktorá tak napomohla jeho ideovému víťazstvu, samozrejme, primeraná jeho potrebám, v onej televízii potom pevne zakotvila.
V televízii potom viac-menej išlo o formu jej vlastníctva, ktoré zničilo nádejný politický subjekt, dokonca jeho hlavného predstaviteľa dostalo do podozrenia z nájomnej vraždy. No priviedlo i ďalšieho – pomerne zvláštneho – veriteľa do dlhodobej väzenskej starostlivosti.
V týchto podmienkach profesionalita postupne narastala, a už sa tam nemoderovalo iba tak halabala, no moderovalo sa už iba ostošesť. Moderátori boli vždy politicky nestranní. To sa postupne stalo ich výhodou. Totiž vtedy, keď ich strana bola pri moci. Na druhej strane sa neutralita stala ich nevýhodou, keď ich strana prehrala voľby, stratila moc a získala finančnú bezmocnosť. Sú to situácie, v ktorých často i ten najnestrannejší moderátor musí prejsť rovno do politickej strany najmä preto, aby akosi vykompenzoval nezáujem divákov.
Práca v odboroch moderátorov prirodzeným spôsobom spojí s drobným ľudom, no zároveň ich privinie k vládnym stranám, lebo tie vždy blúznili o odboroch, tripartite a tak. Jednoducho povedané, všetko ich úsilie ich dnes doslova pritláča k tomu, kto má vplyv. Približovanie k ľudu azda definitívne premení každý televízny formát na čisto zábavnú formu.
Lebo väčšina moderátorov, a spomedzi nich regrutovaných, či nimi priamo vyformovaných politikov pozná Slovensko výlučne z filmu Karola Plicku Zem spieva. Dokážu pochopiť záujmy obyvateľov iba na základe žánrových obrázkov, ktoré v nich umelec umelecky zachytil. Občas sa tam popri spievajúcich a tancujúcich domorodcoch zjavujú napríklad aj domáce husi, čo nasvedčuje tomu, že aj na Slovensku boli kedysi relatívne čisté živé bytosti, ktoré poznali pravidelnú stravu.
Hrozí už iba to, že moderátori kolektívne vstúpia do ostrého štrajku. Ale televíziu to isto neohrozí, najmä ak sa po revolučných skúsenostiach opäť zavčasu vráti k prerušovanej propagácii nejakých šikovných výrobkov.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.