Lebo ak by sme sa tých iných spoluobčanov, ktorí takúto bohumilú záľubu vôbec neprejavujú, napríklad opýtali: „Zaujíma vás, čo robí Eduard Heger alebo Boris Kollár?“ – teda obrátili by sme ich pozornosť svojím spôsobom priamo na takých tých ústavných činiteľov – odpoveď by nás skôr neprekvapila, ako prekvapila.
Samostatne uvažujúci dôchodca mi to pri vstupe do podzemnej pešej dopravnej tepny na Hodžovom námestí v Bratislave úprimne prezradil a nič pritom nezatajoval: „No však hádam zas dajaké tie politické pestvá, no nie? Však ako vždy doteraz, no nie?“ Ale tam sa aj sloboda jeho občianskeho prejavu zaraz skončila. Lebo mu jeho postaršia a už nie príliš nežná polovička takpovediac pristúpila špičku pravej nohy svojou francúzskou barlou s hysterickým výkrikom: „Drž zobák, ty ,krepáň’ starý! Čo chceš? Aby ťa ešte pred voľbami zavreli jak dajakú opozíciu?“
Ľudia sú veru dnes opatrní. Ak si vypočujú nášho ministra zahraničia alebo také tie vyjadrenia Igora Matoviča, ktoré odvážne a škodoradostne vyslovoval ešte statočne chránený štátnou ochrankou, vedia, že je neradno ako občan sa vôbec prejavovať. Lepšie je byť tak akosi liberálne ticho. Vtedy okrem nedostatku liekov postaršiemu človeku od vlády takmer nič nehrozí.
Otázka spočíva najmä v tom, či by vláda ako najlepšie možné riešenie súčasnej politickej situácie nemala do parlamentu, prípadne i do samotnej vlády, najať nejakú šikovnú animátorku, ostrieľanú zo zahraničných dovolenkových zájazdov. Má predsa skúsenosti s ľuďmi v krajinách, kde nemajú celé týždne čo robiť, nemajú tam čo hľadať, no pritom sa nesmú úplne spustiť a našu krajinu musia reprezentovať.
Dáva teda jediný zmysel celej zbytočnosti ich dočasnej existencie. Pod jej moderovaním by si tak naši poslanci mohli napríklad rozprávať rôzne veselé príhody. Napríklad z detstva, zo školy, z opisovania diplomových prác a podobne.
Alebo aj priamo z veselého prostredia ministerstva zdravotníctva či ministerstva financií. Lebo už len to, čo pod vedením spoločného ministra týchto rezortov – Eduarda Hegera – preniká médiami na verejnosť, je už samo osebe do popuku. Každý to v obyčajnom živote sám nedokáže: „Heger zároveň nevylúčil, že by peniaze mohli dostať aj ďalšie nemocnice, a to zo zdrojov plánu obnovy pôvodne určených na obnovu vozového parku zdravotnej záchrannej služby. Ich presunutie do nemocničného sektora avizoval ešte v marci. „Či rozhodneme o nejakej ďalšej nemocnici, budeme komunikovať osobitne. (…) Do polovice mája by sme chceli poskytnúť túto informáciu,“ povedal.“
Tým, prirodzene, nikto nechce široké záhyby takejto pútavej a pritom nenáročnej zábavy zbytočne zoštíhľovať. Nedostatok činnosti sa umelo rieši aj v armáde. Napríklad žehlením uniforiem a čistením topánok. Čo sa vraj v našom parlamente nedá. Dúfajme.