Spoločne s témou klimatických zmien, ekologickej a sociálnej rovnováhy je dnes poľnohospodárstvo a jeho budúcnosť svetovou témou číslo jeden.
Nie je náhoda, že sa širokým sociálnym a ekologickým dosahom protichodných trendov modernizácie poľnohospodárskej výroby v súčasnosti venuje zvýšená pozornosť práve vo Francúzsku. Protesty tzv. žltých viest boli už len špičkou ľadovca akumulovaných problémov francúzskeho vidieka: nedávno sa síce s zdĺhavou cestou, ale o to neochvejnejšie, dostal na verejnosť smutný fakt, že v súčasnom Francúzsku priemerne jeden poľnohospodár denne spácha samovraždu. Je to európsky rekord.
Len pred niečo vyše desaťročím sa téma skloňovala v súvislosti s tretím svetom, konkrétne s Indiou. Drobní pestovatelia boli nútení uchyľovať sa k záväzku produkovať geneticky modifikované plodiny a zadlžovať sa nakupovaním herbicídu Roundup. Postupne sa ukázalo, že hoci samovražednosť ľudí pracujúcich s pôdou stúpla, podobnou mierou postihovala aj obyvateľov miest, ktorí z devastovaného vidieka utekali za zväčša neexistujúcimi možnosťami. Hlavnou príčinou napokon nebola zadlženosť, ale nemožnosť skĺbiť hodnoty tradičného vzťahu k pôde s hodnotami modernity, ako poukázal sociológ Roger Establet v roku 2012.
V článku „Samovraždy poľnohospodárov: popieranie sociálneho rozmeru“ v časopise Raison présente z roku 2021 však Nicolas Deffontaines dokazuje, že v krajinách s priemyselným (tzv. vyspelým) poľnohospodárstvom, ako je Francúzsko, v samovražednosti obyvatelia vidieka jednoznačne vedú. Väčšina obyvateľstva planéty dnes žije v mestách; vo Francúzsku až deväť ľudí z desiatich. Nie je to dobrovoľný exodus za lepším životom, ale dôsledok toho istého organizovaného ekonomického tlaku, ktorý od konca 19. storočia zdecimoval milióny roľníkov v Afrike, Ázii a v Latinskej Amerike. Dnes sa týka už aj všetkých európskych krajín s historicky bohatou poľnohospodárskou kultúrou vrátane Slovenska, Rumunska, Bulharska či Ukrajiny.
Ešte pred 20 rokmi sa väčšina európskych potravín dorábala lokálne – dnes sa (podľa údajov Eurostatu) až polovica kedysi lokálnej produkcie dováža z druhého konca planéty. Dotácie plynúce pre poľnohospodársky rozvoj z Európskej únie z programov vedome vylučujú malých hospodárov a dotované suroviny z veľkých hospodárstiev zväčša plynú niekam celkom inam. Jedným z absurdných príkladov je napríklad Rumunsko, zásobujúce obilím Saudskú Arábiu, alebo Ukrajina, kde vojna ohrozila export pšenice napr. do Egypta – toho Egypta, ktorý mal po tisícky rokov štyri vlastné úrody ročne.
Spoločnosť si žiada jedlo dostupné dvadsaťštyri hodín bez ohľadu na ročné obdobie, na prírodné cykly, na nedeľu, deň odpočinku, bez ohľadu na úctu k ľudskej práci. Poľnohospodárstvo sa zmenilo na nemilosrdný globálny biznis a v dôsledku krutej ekonomickej súťaže je Európa posiata prázdnymi hospodárstvami. Pri plnom ignorovaní bytostnej dôležitosti rozvinutého vidieka by však všetci radi „bio“. Jednou z nádejí sú vraj technológie. Zaujímavé by bolo sledovať, kde sa v tom skvelom svete umelých inteligencií napokon celkom prepadne človek.