V časoch rastúcej polarizácie a frustrácie sa z vytvárania nedorozumení a zbytočných sporov stáva rutina. Diskusie o mimovládnych organizáciách nie sú výnimkou. Teda skôr obojstranné monológy. Takto však prehrávame všetci. Už len to by nás malo primať sa na chvíľu zastaviť a pokúsiť sa porozumieť, čo vlastne druhá strana hovorí.
Z jednej strany počuť hlasy o ovplyvňovaní spoločnosti a miešaní sa do politiky zo strany „nikým nevolených” organizácií, ktoré treba umlčať a rovno zrušiť. Na to sa ozýva protipól vymenúvajúci „nepolitické” aktivity a tlak protistrany si vysvetľuje pomýlenosťou či dezinformáciami. Pingpong pokračuje, údery silnejú a naša spoločnosť stagnuje.
Je najvyšší čas vrátiť sa o krok späť a ujasniť si, o čo vlastne ide. Aj o tom bola ostatná DEMDIS diskusia na tému démonizácie mimovládok. I keď sa to tak nemusí javiť, zhody medzi tábormi existujú a sú silnejšie, než by sme očakávali.
Konsenzuálne podporujeme slobodu združovania a slobodu prejavu. Oceňujeme, keď sa občania organizujú a zasadzujú o lepšiu spoločnosť. A ak má platiť sloboda prejavu pre jednotlivca, niet dôvodu, prečo by nemala platiť aj pre kolektívy. O tom je predsa demokracia! Už len z tejto banálnej zhody vyplýva, že nemôžeme všetky mimovládky hádzať do jedného vreca.
Jasno máme aj v prínosných aktivitách. Podpora sociálne slabších, mládeže či dôchodcov, kontrola dodržiavania právneho štátu, zapájanie verejnosti do diskusie, boj proti korupcii či nachádzanie porozumenia v rozhádanej spoločnosti… Nielen tieto činnosti zhodne vnímame ako potrebné. V čom je teda problém? Prečo dôvera v ich prácu klesá?
Konsenzuálne podporujeme slobodu združovania a slobodu prejavu. Oceňujeme, keď sa občania organizujú a zasadzujú o lepšiu spoločnosť. A ak má platiť sloboda prejavu pre jednotlivca, niet dôvodu, prečo by nemala platiť aj pre kolektívy.
V rámci sektora panuje vysvetlenie dezinformáciami a diskreditačnými kampaňami. Napriek ich nezanedbateľnému vplyvu však ide o „lenivú“ odpoveď. Úspešnosť dezinformácií je symptómom hlbšej príčiny – chorľavej demokracie a z nej plynúcej bezmocnosti. Občania majú oprávnený a pochopiteľný pocit odcudzenia od politiky a výkonu verejnej moci. Demokracia je vzdialená a ideály, ktoré prezentuje, aplikuje neraz len naoko. Najmä skeptickému táboru tak prekáža ovplyvňovanie spoločnosti zo strany mimovládok, pretože má pocit, že sám nemá vplyv na jej smerovanie. Objektívna a subjektívna bezmocnosť je potom úrodnou pôdou pre naratívy o neúnosnom ovplyvňovaní našej spoločnosti rôznymi elementmi.
Spoločnosť tu ovplyvňuje kadekto. Mimovládne organizácie sú len jedným z aktérov a ani zďaleka nie tým najvplyvnejším. Za to sú však vďačným terčom – sú rozmanité, často nekoordinované a poddimenzované. To však ani zďaleka neoprávňuje argumentačne neudržateľné volanie po ich zrušení a umlčaní. Nestrieľajme si do vlastnej nohy. Diskutujme a spolupracujme na približovaní demokracie k občanom. Tak, aby sme mali autentický pocit, že všetci máme možnosť „ťahať za nitky“. Zjednoteným sa za povraz vždy ťahá ľahšie.