Pre komentátora, ktorý slovenskú politiku sleduje z českého odstupu, je tento váš politik rébus. Nepoznám na Slovensku nikoho, kto Fica volí, a keď som s ním chcel nahrať rozhovor pre Rádio Universum, nepodarilo sa mi nájsť nikoho, kto by mal jeho telefónne číslo. Zároveň však Roberta Fica vnímam ako výborného rečníka, politického profesionála a štátnika s víziou.
Čokoľvek od neho čítam, má hlavu a pätu. Predvída trendy, vníma spoločenskú objednávku, a pritom je to realista a pragmatik. Ak smiem byť úprimný, mám len dve vysvetlenia, prečo mi nenávisť voči Ficovi, z ktorej sa dokonca stal politický program slovenskej opozície, nedáva zmysel: buď mi čosi dôležité uniklo, alebo nemám vymytý mozog liberálnym slovenským mainstreamom.
V ostatnom čase v Európe u voličov bodujú politici, ktorým médiá dávajú nálepky populistov, pravicových extrémistov či Putinových agentov. Že tie dehonestujúce nálepky prestávajú fungovať, poukazuje na klesajúci vplyv médií, ale aj na neudržateľnosť politickej agendy, ktorá ignoruje občana.
Podobne ako Fico uspela v Taliansku Giorgia Meloniová, napriek fašistickej nálepke, ktorú dostala okrem populistickej, v Nemecku sústavne rastie „nesystémová“ euroskeptická a protiimigračná AfD a najnovšie v Holandsku ovládol voľby Geert Wilders, s ktorým mal podľa liberálnych demokratov prísť koniec sveta. Koniec sveta, samozrejme, nepríde, pretože to, čo sledujeme, je iba politika. A politik je dnes malý pán.
Pre vzťah politikov a médií neplatia záväzné pravidlá. Sú obdobia, keď sa politici a novinári vzájomne potrebujú, ale i obdobia, keď politici nepotrebujú novinárov, pretože im nemajú čo povedať, a novinári nepotrebujú politikov, pretože politiku robia sami i bez nich.
Ak politici a médiá nemajú spoločnú agendu, vzniká konflikt medzi tým, čo chce politik povedať a čo chce novinár počuť. Vtedy médiá majú svojich politikov a politici svoje médiá. Médiá ignorujú politikov, ktorí sa im nepáčia, a politici ignorujú novinárov, ktorí im škodia. Je to možné i preto, že sa informačným zdrojom stávajú okrem hlavného prúdu i nezávislé weby a sociálne siete.
Robert Fico v kampani nepotreboval priestor v nepriateľskom mainstreame. Stačilo sa mu voči nemu vymedziť. A mal šťastie, že favoritmi liberálnych médií boli – ak smiem tiež vymyslieť zlomyseľnú nálepku – protekčné progresívne eurodecká a nie kvalitní protivníci.
Fico je pre mňa rébus aj preto, lebo jeho politická smrť sa javila ako neodvratná, keď ho médiá, politickí oponenti a ulica na cestu do zatratenia oblepili nálepkami zlodeja, mafiána a vraha, čiže univerzálneho zloducha. Zaujímalo by ma, či sa mu niekto z novinárov, ktorí mu šli po krku, ospravedlnil, keď sa podozrenia nepotvrdili. Moja skúsenosť s angažovaným žurnalistom, alebo tiež propagandistom, je taká, že sa neospravedlní. Stratí pamäť a tvári sa ako hlupák.