Dobrým príkladom je analytik Michal Svatoš, ktorý svoj komentár ku konfliktu medzi Azerbajdžanom a Arménskom začína dôležitým konštatovaním, že na Kaukaze už neplatí, čo platilo dlhé roky, teda že Rusko, Arménsko, Irán a Sýria stoja proti Turecku, Azerbajdžanu a Izraelu. Bývalí nepriatelia si po euromajdane v roku 2013, a najmä kvôli sankciám uvaleným na Rusko a vojne na Ukrajine začali uvedomovať, že majú spoločný záujem: vybudovať vysokokapacitné tranzitné systémy, ktoré umožnia obísť západné sankcie a prepojiť sa s ekonomikami Indie, Číny a krajinami BRICS.
Náhorný Karabach a Arméni sa stali obeťou geopolitického „handlu“, keď sa starí spojenci odcudzujú a starí nepriatelia zbližujú. Namiesto tradičného spojenectva s Ruskom sa Arméni, podobne ako Ukrajinci, orientovali na Západ. O Náhorný Karabach prišli krátko nato, ako sa pochválili prvým vojenským cvičením s Američanmi na vlastnom území. Rusko sa obmedzuje na asistenciu pri arménskej evakuácii Karabachu, ktorý formálne patrí (z rozhodnutia Stalina) Azerbajdžanu. Zatiaľ čo s arménskymi kresťanmi má Rusko spoločnú vieru, s azerbajdžanskými moslimami má po rezignácii na Západ spoločný perspektívny biznis.
Očakávať od Američanov, respektíve od kolektívneho Západu bezpečnostné záruky je v prípade Arménov rovnaký hazard, ako sa to ukázalo v prípade Ukrajiny, a nie je vylúčené, že sa tento scenár ešte zopakuje v Gruzínsku. Naopak, v Afrike pribúda krajín, ktoré na partnerstvo so Západom rezignujú a inklinujú k tandemu Ruska a Číny. Tieto dve krajiny stoja aj za donedávna nepredstaviteľným zblížením Saudskej Arábie a Iránu, keď vidina ekonomického profitu prevážila nad odvekou náboženskou rivalitou šiitov a sunitov.
Tradičná stratégia divide et impera, rozdeľ a panuj, funguje, ak je čo jednej strane ponúknuť, alebo v prípadoch ponuky, ktorú „nemožno odmietnuť“. Podstatou dnešných geopolitických posunov je skutočnosť, že pribúda krajín, ktoré nepovažujú Západ za perspektívny, keďže nevedia, čo by im mohol ponúknuť. Súčasne pribúda krajín, ktoré sa prestávajú báť Američanov, v dôsledku nastupujúcej multipolarity.
V centre pozornosti je geopolitika, rozpad starých štruktúr a vytváranie nových, ale dôležitejšie možno je, že nezávisle od geopolitiky funguje globálny biznis. Bez ohľadu na politikov, na ich sankcie, deklarované hodnoty a formálne pravidlá si nadnárodné korporácie robia to, čo je pre ne ekonomicky výhodné. Umožnil to koniec súperenia ideológií. Všade je kapitalizmus, nad korporáciami, teda kapitalistami, prakticky neexistuje dozor, a biznis je príčinou, že sa politika redukovala na právo silnejšieho. Niekto by to mal vysvetliť politikom, ktorí menia dresy. Má to zmysel, iba ak zvolia víťazný tím!