Tam, kde sa rušili podniky, v ktorých pracovala väčšina miestnych, alebo kde vylepšený názov a reprezentačné vozidlá ich nových správcov nepriniesli lepšie časy, boli iné trápenia. Skrátené úväzky, zastavené výplaty, priamo v inzerátoch ohlasovaný nezáujem o starších pracovníkov, deti, ktoré stratili vyhliadku na to, že by sa mohli odsťahovať spod rodičovskej strechy, to všetko zužovalo záujem o politiku na to, či v okrese pribudne práca. Len občas si pri televíznych správach a odborných debatách kládli otázku: a neuráža nás?
Starší si pamätajú, že táto otázka kedysi korenila dialógy honelníka a baču v jednej humoristickej relácii, kde zaznievala po každom len trochu odbornejšom výraze. Parodovanie neschopnosti vládnych predstaviteľov a ich podporovateľov niesť kritiku, ktorá sa znášala na poriadky v novom štáte od vlastných, ako aj zo zahraničia, vyvolávalo smiech divákov.
Názor zahraničia bol však pre vládu aj obyvateľov nového štátu vlastne celkom zásadný. Tak ako je zásadný názor tých, ktorí sú pre nás dôležití, pre našu sebaúctu. To, čo hovoríme, robíme (a ako volíme), nezriedka odráža názor tých, na ktorých uznaní nám záleží. A nám na európskom uznaní a prijatí veľmi záležalo. Dodnes záleží. Nepriaznivé hodnotenia sa však ťažko prijímajú ako posvätné. Ak nás publikované názory podozrievali z nedemokratických postojov a chýbajúcich občianskych cností, mnohí sa im začali rúhať.
A ako je to dnes? Zahraničné médiá dávajú víťazovi volieb nepekné prívlastky. Jeho voliči sa môžu cítiť urazení. Na rozdiel od 90. rokov však v ére internetu môžu sami posúdiť zdroje, z ktorých zahraničné správy čerpajú. Môžu sa dokonca zasmiať nad ich domnelou nestrannosťou.
Zahraničné médiá sú pre väčšinu z nás určite slabšou autoritou ako názory našich ľudí študujúcich či pracujúcich v zahraničí. A ich hlasovanie v sobotných parlamentných voľbách sa líši od hlasovania nás, čo sme tu zostali žiť, veľmi výrazne. Vysoko prebíja aj rozdiel v hlasovaní hlavného mesta a vidieckych okresov.
Bratislavské zrkadlo berú ľudia na vidieku už dávno s rezervou. Svoju životnú situáciu a skúsenosti chápu ako skutočnejšie, lepšie odrážajúce potreby Slovenska. S názormi našich súrodencov, detí a vnúčat žijúcimi v zahraničí je to iné.
Ako to, že naši vonku (naši sú pre nás aj tí, ku ktorým nemáme rodinné väzby, ale cítime, že tu po nich v rodinách aj na pracoviskách zostáva prázdne miesto) si vyberali vo voľbách tak ostro odlišne? Je to preto, že diaľka a porovnanie nového a starého domova im vyostrujú zrak? Alebo majú o Slovensku len mediálne sprostredkované skúsenosti, ktoré víťaza volieb dramaticky spájajú s nástupom antidemokratického temna a izolácie?
A možno je to preto, že s kandidátmi dnešnej parlamentnej dvojky ich spája biografická skúsenosť vytrhnutia sa z minulosti a odvahy k novému začiatku? Tak prečo nechcieť spraviť z toho celonárodný recept?