Finančná udržateľnosť nemá sama osebe žiadny význam. Je dôležitým faktorom, ale ak autom budeme môcť z finančných dôvodov jazdiť iba raz do týždňa, hoci do práce chodíme denne, nemá zmysel, aby sme ho vôbec mali. Takýto „systém dopravy“ môže byť finančne udržateľný, ale bude zbytočný, lebo auto v takom prípade neslúži účelu, na ktorý sme si ho kúpili. To isté platí o vzdelávacom či zdravotníckom systéme, lebo finančná udržateľnosť nie je funkciou, ale podmienkou systému. Čiže systém nemôžeme nazývať funkčným len preto, lebo je finančne udržateľný.
Primerané zabezpečenie v starobe
Explicitne to vyjadril môj dlhoročný kolega Ivan Švejna: nie je dôležité, či dôchodkový systém poskytuje takú náhradu pracovného príjmu, aby životná úroveň po odchode do penzie neklesla dramaticky. Netvrdím, že Ivan Švejna nie je odborník, ale to neznamená, že rovnakú relevanciu nemajú aj iné, dokonca opačné odborné názory.
Švejnov postoj stavia zmysel dôchodkového systému na hlavu. Jeho existencia nie je milodarom politikov. „Právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe“ občanom SR garantuje ústava. O podobu pojmu „primerané“ vedieme odborné i politické spory, ale návodom môže byť znenie čl. 39 ods. 6 ústavy: „Každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo (…) na zabezpečenie základných životných podmienok.“ Domnievam sa, že ak niekto 40 rokov poctivo pracoval, penziu, ktorá mu nezabezpečí viac, než len „zabezpečenie základných životných podmienok“, nemožno považovať za primeranú. Ak „primerane“ nedefinujeme „základné životné podmienky“ v starobe.
Funkčný systém – férové penzie
Požiadavka, aby dôchodkový systém penzistom zabezpečil „primerané hmotné zabezpečenie“ nad úrovňou „základných životných podmienok“ je nanajvýš odborná, pretože ignorovanie ústavných povinností štátu nemôže byť znakom odbornosti v žiadnej oblasti. Zároveň zodpovedá základnej funkcii dôchodkového systému. Miera náhrady síce nemusí byť kritériom adekvátnosti dôchodkového systému, ale jej používanie má viacero obhájiteľných dôvodov. Preto ju ani Ivan Švejna neodmieta, ale tvrdí, že prvý pilier má zabezpečovať „základnú mieru náhrady“.
Nech pod tým myslí čokoľvek, ak existuje nejaká „základná“ miera náhrady, logicky musí existovať aj nadstavbová. Jedna i druhá dokopy tvoria teda celkovú mieru náhrady, nuž a tá, či sa to niekomu páči, alebo nie, musí zabezpečiť „primerané hmotné zabezpečenie“ nad úrovňou „základných životných podmienok“, inak je dôchodkový systém nefunkčný, a teda zbytočný. A ešte aj protiústavný.
Nespochybňujem, že finančnej udržateľnosti dôchodkového systému – vlastne akéhokoľvek verejného systému – treba venovať primeranú pozornosť. Lenže rovnako ju treba venovať jeho výkonnosti v podobe primeraných dôchodkov. Ak ústava tvrdí, že systém tvoria dva piliere, ústavnú garanciu musia zabezpečovať rovnocenne oba.
Je prirodzené, že šéf združenia dôchodkových firiem presadzuje, aby čo najviac peňazí v dôchodkovom systéme držali v rukách práve tieto podnikajúce spoločnosti. Nielen Obchodný zákonník definuje podnikanie ako „sústavnú činnosť za účelom dosiahnutia zisku“, takže je jasné, že Švejnov „odborný“ záujem sa zameriava najmä na ziskovosť dôchodkové správcovských spoločností. Alebo iných súkromných podnikov, zarábajúcich na druhom, treťom, či dokonca štvrtom dôchodkovom pilieri. To by nemusel byť problém, ak budú zarábať na funkčnom systéme, čiže ak „základná“ a „nadstavbová“ miera náhrady naplnia funkciu dôchodkového systému a ústavnú garanciu. Ústava nemôže byť trhacím kalendárom, ani keď ide o ľudské, ani keď ide o občianske, ale ani keď ide o sociálne práva občanov SR.
Nemá ísť o firemné zisky
Názory Jána Šeba, Ivana Švejnu či Tomáša Meravého považujem za inšpirujúce, ale ekonómovia nemôžu mať exkluzívne postavenie v odborných debatách o dôchodkovom systéme. Ani súkromné dôchodkové firmy nemôžu podnikať bez rizika, ktoré musia znášať iné podniky. Navyše sú súčasťou verejného systému, do ktorého štát ľuďom prikazuje vkladať svoje peniaze. Nie z rozmaru, ale jeho manažéri – politici – rozhodli, že takto podľa čl. 39 ods. 2 ústavy „sa vykonáva primerané hmotné zabezpečenie“.
Nespochybňujem, že finančnej udržateľnosti dôchodkového systému – vlastne akéhokoľvek verejného systému – treba venovať primeranú pozornosť. Lenže rovnako ju treba venovať jeho výkonnosti v podobe primeraných dôchodkov. Ak ústava tvrdí, že systém tvoria dva piliere, ústavnú garanciu musia zabezpečovať rovnocenne oba. Garanciu! Preto súčasťou odborných debát o dôchodkovom systéme musí byť účasť súkromných dôchodkových firiem na tejto garancii. Dnes nemusia garantovať návratnosť ničoho, čo im občania povinne poslali. Ale garancia ich ziskov funkciou dôchodkového systému rozhodne nie je.