Z Gazy, kde ani v minulosti nebol ľahký život, sa rýchlo stane miesto, kde sa žiť nedá. V dnešnom svete pozorujeme dva protichodné trendy. Prvým je nebývalá migrácia, keď ľudia vo veľkom putujú cez polovicu sveta za lepším životom. Tým druhým je miznúca ochota ľudí odlišnej viery či kultúry žiť spolu v mieri, ako to prirodzene dokázali ich predkovia. Svet sa radikalizuje a Izrael je toho príkladom. Nebolo v silách svetového spoločenstva sprostredkovať medzi Palestínčanmi a Židmi vzájomný rešpekt, pretože jedna ani druhá strana nestojí o kompromis. Židia chcú mať Izrael pre seba a snom Palestínčanov je zahnať Židov do mora.
Podobne ako mnohokrát v minulosti sa bude diskutovať, kto je dnešnej kríze na vine a zaznie veľa kvalifikovaných názorov, čo treba spraviť, aby netrpeli nevinní. Vypočujeme si rôzne konšpiračné teórie, vysvetľujúce tento masaker cynickou geopolitikou, a čas dá niektorým za pravdu. O tom, komu bude patriť Izrael a pre koho v ňom nebude miesto, sa však rozhodne právom silnejšieho. Tak ako Azerbajdžan vyhnal právom silnejšieho Arménov z Náhorného Karabachu, vytlačia Židia Palestínčanov z Gazy. A nebude to pekné.
Je viac dôvodov, prečo sila dostáva prednosť pred diplomaciou. Predovšetkým sa kamsi stratili diplomati. V unipolárnom svete, ktorý mal pod palcom jeden hegemón, diplomatov nebolo treba. Formálne síce diplomacia existuje, ale jej hlavným prejavom je vypovedávanie a odvolávanie diplomatov, rušenie diplomatických misií – pretože ich politici nepotrebujú, a obsadzovanie ministerstiev zahraničných vecí diletantmi.
Vyzerá to tak, že dnes je potreba zvíťaziť silnejšia než pud sebazáchovy. Zatiaľ čo v prírode slabšie zviera ustúpi silnejšiemu, keď inštinktívne pochopí, že je bez šance, v ľudskom svete sa slabí neraz púšťajú do boja so silnejšími, hoci by im malo byť jasné, že sami v nerovnom boji neobstoja a že im proti silnejšiemu protivníkovi možno niekto pomôže bojovať, ale nie zvíťaziť. To je prípad Ukrajiny, ktorá sa dostáva do tieňa Gazy. Že je tým silnejším Rusko, bez ohľadu na západnú vojenskú pomoc Ukrajincom, sa už nedá odškriepiť.
Slabší zvyknú bojovať vopred prehraté vojny z princípu. Princípy ospravedlňujú zmarené životy, pretože hrdinská smrť je čosi lepšie, než keď človek zomrie pri havárii alebo na starobu. Slabší mávajú logicky viac hrdinov, ale keďže prehrávajú, ich učebnice víťazov neoslavujú. A nikto nevie, ako je to s tým moslimským nebom, o ktorom si bojovníci, ktorí vraždia deti, myslia, že si ho zaslúžili. Svet bude v Gaze svedkom zabíjania ľudí, ktorým neprekáža smrť. To, že im neprekáža smrť, je na tej tragédii azda najhoršie. Čo sa dá ponúknuť človeku, ktorému nezáleží na živote a u ktorého túžba zabíjať je silnejšia ako túžba žiť?