Napriek všetkým politickým záväzkom a rečiam o boji s klimatickou zmenou sa ďalej blížime ku klimatickej katastrofe – a zrýchľujeme. V tejto situácii by sme možno čakali intenzívnejšie úsilie o záchranu. Chyba. Ochota zrýchliť znižovanie človekom vyvolaných emisií skleníkových plynov klesá. A verejná mienka, formovaná dezinformáciami, lžami aj ľahostajnosťou politikov, sa na mnohých miestach obracia proti zeleným plánom.
Vrátane Európskej únie, ktorá chce byť svetovým klimatickým lídrom. Koncom mesiaca bude v Dubaji klimatická konferencia COP 28. Z hľadiska globálneho boja proti klimatickej zmene bude katastrofou (ešte pred dvoma desaťročiami by sme možno povedali „premárnenou príležitosťou“, no dnes už na márnenie príležitostí nie je čas).
Hostiteľská krajina, masová prítomnosť fosílnej loby aj pozície, s ktorými krajiny prichádzajú na konferenciu, pravdepodobne spôsobia, že hlavnou témou nebude, ako čo najrýchlejšie odstaviť fosílne palivá – principiálny zdroj antropogénnych emisií skleníkových plynov – ale ako zabezpečiť prežitie fosílneho biznisu. Európski predstavitelia tvrdili, že chcú prísť na rokovania s ambicióznymi plánmi, ktoré vytvoria tlak aj na ďalších veľkých producentov emisií – Spojené štáty, Čínu, Indiu…
Nakoniec to dopadlo inak. Pozíciu EÚ pre COP 28 schvaľovali v pondelok ministri životného prostredia. Mala obsahovať aj záväzok, že únia zníži do roku 2030 emisie skleníkových plynov o 57 percent (oproti 55 percentám podľa platného záväzku). Na zabrzdenie otepľovania planéty pod bezpečnou hranicou jeden a pol stupňa to stačiť nebude, minimálne by to však signalizovalo potrebný smer. Prijatie ambicióznejšieho záväzku však zablokovali niektoré členské krajiny z východnej Európy. Súčasne sa postavili proti uvedeniu pevného dátumu, do ktorého únia prestane využívať uhlie.
Aby bolo jasné: nie je to len problém Poľska a zopár ďalších krajín energeticky závislých od uhlia. Vlna politického odporu proti ambicióznejšej zelenej politike sa dvíha aj na západ od nás. Stretávajú sa v nej európski ľudovci, nacionalistická krajná pravica, politici hlásiaci sa k libertariánskym ekonomickým programom, dokonca časť centristickej ľavice. Minister životného prostredia, ktorý „neverí na klimatické zmeny“, asi ostane slovenským unikátom, no o znižovaní emisií už európski politici hovoria skôr ako o probléme, než príležitosti.
Antienvironmentálna vlna býva motivovaná obavami zo sociálnych dosahov radikálnych enviroopatrení. Samozrejme, zelená transformácia má byť sociálne férová. Ak ju však zastavíme, ak boj s klimatickými zmenami prehráme, najrýchlejšie a najhoršie to pocítia práve najchudobnejší.