Minister financií Sergio Massa z perónistickej koalície Unión por la Patria (Jednota pre vlasť, UP) získal 36,68 percenta, čím za sebou v predstihu zanechal nielen Patriciu Bullrichovú zo stredo-pravej koalície Juntos por el Cambio (Spoločne za zmenu, JxC) s 23,8 percenta. Najmä schladil horúce nadšenie obávanej hviezdy bloku s názvom La Libertad Avanza (Sloboda postupuje, LLA) Javiera Mileia, ktorý sa vyštveral na 29,99 percenta. Spoločne so Sergiom Massom tak keď už nie definitívne víťazstvo, tak rozhodne závažný vzostup, oslavuje argentínska perónistická ľavica.
Tá v posledných rokoch zaznamenávala sústavný pokles. Aj napriek tomu, že perónizmus má v Argentíne veľmi dlhú tradíciu a najsilnejšia perónistická strana Partido Justicialista (Justicialistická strana, PJ) je od roku 1987 prakticky bez prerušenia najväčšou stranou zastúpenou v Kongrese. Druhý politický hegemón, stredo-pravá koalícia JxC, sledoval v poslednom období rovnaký zostupný trend.
Nebezpečnosť argentínskeho Matoviča väzí v tom, že skepsa z neriešenia politickej krízy zasiahla aj najmladšiu generáciu, dosiaľ inklinujúcu k ľavici. Tá je „špinavá a nejasná“, zatiaľ čo Milei je zrozumiteľný a – „najstajlovaný“ a nahnevaný, ako oni.
Práve skepsou, odrážajúcou sa na dlhodobej ekonomickej stagnácii, ktorú nezlepšili zmätené reformy Mauricia Macriho ani nedostatočný boj s chudobou súčasnej vlády Alberta Fernándeza, si politológovia vysvetľujú prudký nárast podpory „antisystémovému libertariánovi“ Mileimu, ktorého hlavným poslaním je, vlastnými slovami, bojovať proti „politickej kaste“. V tom sa vidí súčasťou triumvirátu, zastúpeného najmä Jairom Bolsonarom a Donaldom Trumpom, ale aj pridruženým britským pendantom Borisom Johnsonom.
„Antisystémovosť“ má podčiarkovať aj vlasová kreácia, ktorú si vraj nikdy nečeše, no politický rozbor jeho úspechu najlepšie vystihla práve jeho vlasová štylistka: „Vyzerá ako Wolverine. Koná ako Wolverine. Je to antihrdina.“ Rosomák si vyslúžil popularitu ako politický exot kážuci o ekonomike v televíznych šou, propagáciou tantrického sexu, evanjelikálnych siekt a nepokrytej mizogýnie, sebaprezentáciou ako „anarchokapitalistu“, a najmä interpretovaním klimatických zmien ako „socialistickej lži“ či označením argentínskeho pápeža za sympatizanta „vražedných komunistov a domorodcov“.
Nebezpečnosť argentínskeho Matoviča väzí zjavne najmä v tom, že skepsa z neriešenia politickej krízy zasiahla aj najmladšiu generáciu, dosiaľ inklinujúcu k ľavici. Tá je „špinavá a nejasná“, zatiaľ čo Milei je zrozumiteľný a – „najstajlovaný“ a nahnevaný, ako oni.
Táto opozičná vlna vzdoru v augustových primárkach vyhodila Javiera Mileiho priamo pred bránu prezidentského paláca Casa Rosada. Po prvom kole sa však zdá, že zábavu zo šialeného kazateľa neoliberalizmu vystriedal strach, ktorý zmobilizoval perónistické tradície najmä v metropolitnej oblasti Buenos Aires. Pozíciu Sergia Massu upevňuje aj opätovné a jednoznačné zvolenie Axela Kicillofa z PJ za guvernéra provincie Buenos Aires.