Oteplenie planetárnej klímy, najmä ak prekročí ako-tak bezpečnú hranicu jeden a pol stupňa Celzia, zvýši ekonomické nerovnosti, riziká kríz finančných trhov, verejné dlhy, aj volatilitu inflácie. Zjednodušene povedané: ekonomika bude menej stabilná, krízy častejšie a nečakanejšie, spôsobené vonkajšími faktormi ako migračné vlny, prírodné katastrofy, alebo politickou nestabilitou.
Problémom je, že inštitucionálna architektúra Európskej únie (a eurozóny) na to nie je pripravená. Za posledných pätnásť rokov síce získala viac možností absorbovať šoky (od „poistky“ proti dlhovej kríze vo forme eurovalu, cez užšiu koordináciu hospodárskych politík, po zárodok federálneho krízového rozpočtu, vytvorený počas covidovej krízy). No ich kapacity sú obmedzené.
Pri vzniku eurozóny dostala Európska centrálna banka (ECB) v oblasti menovej politiky v podstate jedinú úlohu: zabezpečiť udržanie inflácie pod hranicou dvoch percent. Vyzeralo to jednoducho: priškrcovaním či uvoľňovaním množstva peňazí v obehu zabrániť vysokému rastu cien a, naopak, deflácii, ktorá by poškodila hospodársky rast.
Problém sa, samozrejme, ukázal ako zložitejší. Menovú úniu tvorili ekonomiky s rôznou výkonnosťou, mierou citlivosti na šoky, nachádzajúce sa v rôznych fázach hospodárskeho cyklu. Nájsť kompromis, ktorý by vyhovoval všetkým, bolo prakticky nemožné. O to viac, že menová únia nebola podporená federálnou fiškálnou architektúrou: jednotnou rozpočtovou politikou a dostatočným federálnym rozpočtom.
Výsledkom je zásadná zmena postavenia ECB: z technokratickej inštitúcie s obmedzeným mandátom sa prerodila na hlavného garanta prežitia menovej únie, ktorý musí prijímať výsostne politické rozhodnutia.
Neistoty prinášané klimatickými zmenami to ešte skomplikujú. Výskum napríklad naznačuje, že náhle výkyvy teplôt ovplyvňujú mieru inflácie. Horúčavy v letných mesiacoch ceny zvyšujú (napríklad zvyšovaním cien potravín, poklesom efektivity práce), oteplenia v zime zasa ceny tlačia nadol (napríklad nižším dopytom po energiách). Efekt však nie je všade rovnaký, na juhu Európy je cenová volatilita výraznejšia než na severe.
Podobné je to pri nákladoch na zelenú transformáciu a zníženie negatívnych dôsledkov klimatických zmien (napríklad prevencia či náprava škôd spôsobených suchami, požiarmi, záplavami a pod.). Pocítia ich všetky krajiny, no nie rovnakým spôsobom. V ideálnom prípade by pomohol nerovnomerné šoky absorbovať federálny rozpočet. Prostriedky by prerozdelil tam, kde sú potrebné vyššie investície, resp. na miesta väčších škôd. Európska menová únia však takýto rozpočet nemá a v najbližších rokoch ani mať nebude.
O to väčšiu zodpovednosť ponesie ECB: predvídať stále ťažšie predpovedateľný vývoj cien, hľadať optimálnu menovú politiku pre ekonomiky s rôznorodejšími potrebami.