Ako reakciu zažívame deglobalizáciu – renesanciu návratu k „domácej“ výrobe, ťažbe, produkcii aj za cenu, že z čisto ekonomického hľadiska nemusí byť najvýhodnejšia. Túto nevýhodu má vyvážiť to, že budeme „sebestační“ a nezávislí od neistých vonkajších faktorov. Toto všetko prináša potrebu nových obrovských investícií, ale aj potrebu pracovnej sily.
V USA rýchlo zistili, že špeciálne pre návrat high-tech výroby budú potrebovať dodatočné desaťtisíce vysokokvalifikovaných odborníkov. Rozhodne viac, ako je schopné rýchlo vyprodukovať tamojšie školstvo. Boj o vysokokvalifikovanú pracovnú silu sa tak vyostrí. Našej krajiny sa toto všetko týka tým viac, čím viac nám hrozí, že ostaneme v pasci malého hospodárskeho rastu a trvalo na chvoste EÚ, ak nezmeníme štruktúru nášho hospodárstva a nezvýšime jeho produktivitu. Už teraz zaostávame a vysoký odlev maturantov za štúdiom do zahraničia, často tých najnadanejších a často bez návratu, neveští nič dobré pre budúcnosť. Zvlášť keď nie je kompenzovaný prílevom zahraničných študentov na naše univerzity.
Prečo študenti odchádzajú do zahraničia, má isto veľa dôvodov – od kvality školy, internátov, „študentského života“ či kvality životného prostredia až po možnosti ďalšieho uplatnenia. Ovplyvňovať ich môžu školy, samosprávy, štát i zamestnávatelia. Predstavujem si napríklad adepta o štúdium, ako sa ide pozrieť do neďalekého Brna. Uvidí moderné kampusy, architektúru, za akú sa u nás dávajú ceny CEZAR, hipster cool kaviarne v nich atď.
A potom sa príde pozrieť do „ošunteného“ univerzitného mestečka v Mlynskej doline. Z internátov do školy (v areáli má po dvoch fakultách Univerzita Komenského a Slovenská technická univerzita) môže ísť úzkym chodníčkom v dezolátnom stave, ktorý by robil hanbu aj na periférii rozvojového sveta. Mimochodom, keď z druhej strany po rokoch vybudovali konečne chodník idúci k fakultám STU, tak ho postavili hanebne úzky – nepríjemné kontrastujúci s opulentným priestorom, ktorý ostal autám. Už len prvý dojem je teda asi neporovnateľný. Áno, je to tak, i k školám, i k samosprávam je štát prajnejší v Čechách. Výsledok sa musel dostaviť.
Nie je teda jedno jednoduché riešenie, ako si udržať či po štúdiu prilákať späť mladých. Ódorova úradnícka vláda si napriek obmedzenému mandátu uvedomila tento (dlhodobý) problém a hľadala čiastočné riešenia. Teda viac na strane odlevu študentov než ich prílevu zo zahraničia. V tomto smere ma skôr nepríjemne prekvapila náhlou zmenou vízovej politiky voči zahraničným záujemcom o štúdium na Slovensku.
Vlastne som sa o nej dozvedel náhodou. Prijali sme na doktorandské štúdium absolventku prestížnej iránskej univerzity a aj pri našom prijímacom konaní patrila k špičke. Vízová procedúra vyzerala síce dlhšia, ako by sme chceli a potrebovali, no viac-menej bola „istá“. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som sa dozvedel, že v auguste nastali zmeny. Dlho dopredu dohodnuté termíny naša ambasáda nečakane zrušila a zaviedla hanebnú procedúru.
Žiadatelia musia osobne cestovať do Teheránu, často stovky či tisíce kilometrov a ak sa im vôbec podarí dostať „dnu“, tak sa potom medzi nimi losuje, s kým sa vôbec budú baviť. Ostatní môžu cestovať domov. Ponižujúca procedúra, nedôstojná civilizovanej krajiny! Hanbil som sa ako pes. Počul som, že niektorí naši budúci doktorandi to už vzdali a myslím si, že skôr či neskôr sa objavia na niektorej zahraničnej univerzite. To očividne úradníkov ministerstva zahraničných vecí netrápi. Ale v konečnom dôsledku sa vypomstí nám všetkým.
No ale to je stále asi nič proti tomu, čo nás môže čakať s novou koalíciou. Nacionalizmus a izolacionizmus môže stagnáciu krajiny ešte urýchliť. Všetci si pamätáme, koľko škody narobil Andrej Danko napríklad jeho (úspešným) bojom proti zahraničnej konkurencii na železniciach. Cestujúci to zakrátko poznali. Teraz už začína bojovať proti zahraničným umelcom účinkujúcim v SND. Už vytvára atmosféru, ktorá bude odrádzať pred príchodom na Slovensko. Pôjdu inde. Škodu budeme mať my všetci.